Možnosti využívania nefarmakologických liečebných postupov u chorých s demenciou

Súhrn: Demencia je závažné neurodegeneratívne ochorenie, ktoré vedie k úbytku niektorých populácií neurónov. V dôsledku toho sú postihnuté vyššie kognitívne funkcie, ako pamäť, myslenie, orientácia, porozumenie, počítanie, schopnosť učenia, reči a úsudku. Terapia demencií sa zakladá na dvoch navzájom sa ovplyvňujúcich pilieroch – nefarmakologických postupoch a na farmakoterapii. Neliekové intervencie aplikované optimálnym spôsobom, môžu byť účinné v ovplyvňovaní symptómov, ktoré postihujú pacienta s Alzheimerovou chorobou.
 

Kľúčové slová: demencia, Alzheimerova choroba, kognitívne funkcie, kompenzácia kognitívnych funkcií

Possibilities of using non-pharmacological treatment procedures in patients with dementia

Summary: Dementia is a serious neurodegenerative disease that leads to a decline in some neuronal populations. As a result, higher cognitive functions are affected, such as memory, thinking, orientation, comprehension, counting, learning, speech, and judgment. Dementia therapy is based on two interacting pillars – non-pharmacological procedures and pharmacotherapy. Non-drug interventions applied optimally can be effective in influencing the symptoms that affect a patient with Alzheimer’s disease.

Keywords: dementia, Alzheimer’s disease, cognitive functions, compensation of cognitive functions

 

Úvod

Globálne starnutie obyvateľstva je jedným z určujúcich procesov 21. storočia, pričom toto globálne starnutie má hlboké ekonomické, politické a sociálne dôsledky. Práve jedinci vo vyššom veku sú ohrozovaní demenciou, ktorá je celosvetovým problémom so zvyšujúcou sa prevalenciou. Najrozšírenejším typom demencie je Alzheimerova demencia, primárna demencia nazvaná aj ako „tichá epidémia“ – tá sa dnes pokladá za významné ochorenie budúcnosti pre veľký počet ľudí, ktorých postihuje, a ktorí na ňu zomierajú. Postihnuté sú vyššie kognitívne funkcie, ako je pamäť, myslenie, orientácia, porozumenie, počítanie, schopnosť učenia, reči a úsudku. Dôležitou súčasťou manažmentu demencií sú nefarmakologické prístupy. Cieľom nefarmakologickej liečby je zachovanie, prípadne zlepšenie úrovne hrubej a jemnej motoriky, chôdze, sebestačnosti, kognitívnych funkcií, zmysluplné vyplnenie voľného času, ovplyvnenie príznakov demencie a denných aktivít. Nefarmakologických prístupov je niekoľko, terapeut si vyberá zo spektra možností, pričom berie do úvahy vek pacienta, štádium ochorenia, pohlavie. Je nevyhnutné zvoliť individuálny prístup. Prístupy by mali byť komplexné, adekvátne ovplyvňovať psychickú, fyzickú ­stránku a ­psychosociálne kontakty. Aktivity majú vždy podporovať pacien­tove schopnosti, mali by sa realizovať v pacientovi známom prostredí, kde sa dobre orientuje. Tento spôsob liečby by sa mal stať pravidelnou súčasťou denného režimu pacienta s demenciou (Birnbaum et al., 2015).

Ciele nefarmakologických postupov

→ Zachovanie alebo zlepšenie kognitívnych funkcií;
→ zachovanie alebo zlepšenie sebe­stačnosti v aktivitách denného života;
→ zlepšenie kvality života pacientov s demenciou;
→ zlepšenie komunikácie medzi pacientom a ošetrujúcim;
→ zmiernenie alebo odstránenie behaviorálnych a psychotických symptómov demencie;
→ zlepšenie kvality života pacientov v terminálnych fázach ochorenia;
→ podpora opatrovateľov;
→ adaptácia prostredia pre pacientov s demenciou (Prince et al., 2014).

V nefarmakologickej liečbe sa využívajú rôzne psychoterapeutické a socioterapeutické prístupy, ktoré sú rozdelené podľa toho, na ktorý problémový okruh sa zameriavajú.

Reminiscenčná terapia

Reminiscenčná terapia využíva spomienky a ich vybavovanie prostredníctvom rôznych podnetov. Pojem reminiscencia (z lat. reminiscere – spomenúť si, rozpamätať sa, obnoviť v pamäti) je používaný ako synonymum výrazu spomienka, oživenie si niečoho z minulosti. Ako ­reminiscenčná terapia sa obvykle označuje rozhovor terapeuta so starším človekom (alebo so skupinou) o jeho doterajšom živote, jeho predošlých aktivitách, prežitých udalostiach a skúsenostiach, často s využitím vhodných pomôcok (staré fotografie, predmety, nástroje a pomôcky užívané v domácnosti, staré prístroje a pracovné náradie, módne doplnky, filmy, ľudová alebo tanečná hudba a ­podobne). Môže to byť aktivita viac či menej štruktúrovaná, ale aj úplne spontánna, neštruktúrovaná, pričom terapeuticky aspekt vystupuje niekedy viac niekedy menej do popredia. Využitie reminiscencie je zvlášť vhodné u osôb s demenciou, kedy ide o oživenie minulých skúseností, hlavne tých, ktoré sú pozitívne a osobne veľmi dôležité, ako napríklad rodinné udalosti, sviatky, svadby, slávnosti a podobne. Okrem týchto verbálnych metód sa využívajú aj neverbálne metódy. Sú to kreatívne metódy, ktoré umožňujú vyjadriť spomienky pomocou tela alebo výtvarných prostriedkov. Je to mnoho činností ako napríklad: kreslenie, koláž, modelovanie, pantomimické hry, tanec, taktiež činnosti, ktoré chorý poznal ako sú písanie na písacom stroji, šitie a podobne. V reminiscenčnej terapii sa môže veľmi efektívne využiť folklór. Spomínanie na zvyky, rodinný život v minulosti, kroje môžu vhodným spôsobom oživiť terapiu. Transgeneračný prístup je v tomto koncepte pridanou hodnotou, s prospechom nielen pre samotného seniora ale aj pre deti a generáciu mladých ľudí, ktorí by si mali uvedomovať potrebu pomoci starším a dezorientovaným chorým.

Zásady pri využívaní reminiscenčnej terapie

→ Pri využívaní reminiscencie môžeme pracovať s pomôckami, ktoré si vyrobíme, prípadne zakúpime v antikvariátoch, bazároch, starožit­nostiach;
→ nezahrňovať seniora nadmerným množstvom materiálu;
→ obsah reminiscencie by mal byť zameraný s rešpektovaním veku a rešpektovaním pacientovej minulosti;
→ chorým je nutné dopriať dostatok času na odozvu a usporiadanie myšlienok;
→ nesnažiť sa za každú cenu trvať na téme.

Kognitívny tréning

Kognitívny tréning patrí medzi mentálne stimulujúce aktivity, predstavuje spôsob, ako posilňovať poznávacie funkcie nad rámec bežných každodenných činností. Ide o špeciálne zacielené cvičenia a iné aktivity, ktoré podporujú udržiavanie alebo rozvoj pamäťových a iných poznávacích funkcií. Cvičenia zapájajú do aktivít tie časti mozgu, ktoré pri bežných rutinných činnostiach nie sú využívané na požadovanej úrovni. Udržiavajú tak celý mozog aj jeho časti v stavoch vysokej výkonnosti a sú prevenciou úbytku pamäťových zručností pri procesoch starnutia aj pri chorobách a iných negatívnych javoch. Metódy tréningu pamäti účinne podporujú tvorbu nových, najmä neobvyklých nervových spojení a značnú hustotu ich sietí. Kognitívny tréning zlepšuje poznávacie funkcie, odďaľuje prejavy poškodenia poznávacích funkcií a spomalenia zhoršovania poznávacích funkcií (Prince et al., 2014).

Kognitívny tréning je určený najmä pre:

→ aktívnych seniorov, ktorí pociťujú len bežné problémy s pamäťou a chceli by si ju zlepšiť;
→ ľudí v produktívnom veku, ktorí by chceli by zvýšiť stimulovanie svojich poznávacích funkcií;
→ seniorov s miernou poruchou poznávania, ktorí môžu svojou aktivitou zlepšiť svoj stav;
→ seniorov s demenciou, ktorým kognitívny tréning pomôže udržať ich poznávacie funkcie dlhšie na dobrej úrovni.

Kognitívny tréning je možné realizovať individuálnou alebo skupinovou formou.

Respitná starostlivosť

Respitná starostlivosť by mala byť súčasťou nefarmakologických postupov v liečbe. Je to starostlivosť o starajúcich sa, keď ide o odľahčenie príbuzných, ktorí sa dlhodobo starajú o svojho chorého príbuzného. V určitej chvíli sa môže stať, že rodina je už vyčerpaná každodenným náročným ošetrovaním, psychickým tlakom a starosťami. Počas niekoľkodňovej či týždňovej respitnej starostlivosti o chorého môže rodina načerpať nové sily a oddýchnuť si. Poradenstvo, svojpomocné skupiny a najmä dlhodobé edukačné programy pre opatrovateľov odďaľujú celkom preukázateľne inštitucionalizáciu pacienta (Bártlová et al., 2018).

Orientácia v realite

Orientácia v realite je jedným z najstarších prístupov k pacientom. Orien­tácia v realite sa uskutočňuje buď ako individuálna alebo skupinová intervencia. Začína mapovaním a zisťovaním stupňa orientovanosti pacientov. Orientácia v realite je súčasťou komplexného prístupu k pacientom. Jedná sa o jeden z najstarších nefarmakologických prístupov. V súčasnosti sa používajú len niektoré prvky orientácie realitou. Tento prístup pokiaľ sa sústavne a dôsledne aplikoval, zlepšoval orientáciu pacienta, ale za cenu celkového dyskomfortu (Holmerová et al., 2005). Na viditeľnom mieste má pacient kalendár, uvedený deň, mesiac, ročné obdobie, meno, adresu a ďalšie informácie, ktoré by ho vracali do reality pri krátkodobých výpadkoch pamäťových funkcií. Vhodné je farebné označenie priestorov, využitie piktogramov pre zlepšenie priestorovej orientácie pacienta. Orien­tácia v realite ma význam v ľahkom a stredne ťažkom štádiu ochorenia, keď u pacienta sú výpadky pamäti a pomôckami ho dokážeme zorientovať v reálnej situácii. O orientáciu pacientov v realite sa snažíme do tej miery, aby sme ich pri chybách príliš neopravovali. Na podporu orientácie pacientovi odporúčame čítanie dennej tlače (Benjamin, 2017).

Validačná terapia podľa Naomi Feil

Validačná terapia podľa Naomi Feil je forma komunikácie a terapie využí­vaná u starých osôb trpiacich Alzheimerovou chorobou alebo formami duševnej dezorientácie. Jej zakladateľkou ja Naomi Feil, ktorá vyrastala v domove dôchodcov v Clevelande (Ohio, USA). Rozpracovala metodiku prístupu k starým ľuďom s demen­ciou Alzheimerovho typu. Validácia sa zakladá na biografii a terapeutických prístupoch, rovnako aj na rôznych princípoch z odboru psychológie. Autorka uplatňuje napríklad Ericksonovu teóriu životných štádií a úloh. Erickson rozlišuje osem vývinových etáp životného cyklu so špecifickými životnými úlohami a krízami. ­Naomi Feil rozšírila jeho teóriu o ďalšiu etapu – vysokú starobu. Rozumie tým fázu integrity, v ktorej je životné ­dielo ,,vyrovnanie sa s minulosťou“ dôležitou súčasťou staroby. Slovo validácia znamená uznanie hodnoty človeka bez ohľadu na to, do akej miery je orientovaný. Validácia preferuje udržanie ducha, rešpekt a úctu okolia, na človeka nazerá komplexne. Nevníma ho len cez diagnózu, ale vníma ho aj ako človeka, ktorý nie je schopný vyrovnať sa s vlastným životom, so situáciami z raného detstva, s krivdami z mladosti. Nie je schopný zmieriť sa so stratou statusu, zmenou životnej úlohy, ani prijať fakt, že sa dostal do poslednej etapy života. Validácia je metóda, ktorá využíva schopnosť empatie na preniknutie do zážitkového sveta starého dezorientovaného človeka. Cez validáciu dostanú dezorientovaní niekoho, kto ich empaticky počúva, niekoho, kto ich neodsudzuje, ale práve naopak akceptuje ich hľadisko vnímania reality. Členovia skupiny sú povzbudzovaní k nejakej zjednocujúcej aktivite, napríklad k spevu, alebo sa v skupine ponúkne spoločné občerstvenie (Králová, 2017).

V nasledujúcej časti uvádzame najčastejšie odporúčania validačnej terapie podľa konceptu Naomi Feil.

Koncentrácia

Každé validačné stretnutie by sa malo začínať takzvaným „centrovaním“. Pri centrovaní sa terapeut koncentruje sám na seba. Koncentruje sa na svoj dych a hlbokým dýchaním sa snaží zbaviť svojich vlastných negatívnych pocitov (hnevu a frustrácie). Keď sa zbaví svojich negatívnych pocitov, je pripravený lepšie vnímať pocity ľudí, s ktorými príde do kontaktu. Pri koncentrovaní odporúča Naomi Feil nasledujúce:

→ koncentrovať sa na bod, ktorý je približne v strede tela, asi 5 cm pod povrchom;
→ nosom sa nadýchnuť, naplniť telo vzduchom a ústami vydýchnuť;
→ snažiť sa ukončiť každý vnútorný dialóg a pozornosť venovať iba dýchaniu;
→ opakovať tento postup pomalým tempom 8×.

Celá technika by nemala trvať viac ako 3 minúty. Starý človek, ktorý sa zaoberá svojím životom, väčšinou nemá záujem o porozumenie vlastných pocitov. Nepociťuje potrebu porozumieť, prečo sa správa, tak ako sa správa. Ak sa ho terapeut snaží konfrontovať s jeho vlastnými pocitmi, sťahuje sa do seba. Ak s ním chce úspešne komunikovať, mal by sa vyhýbať otázkam, ktoré ho nútia priznávať pocity. Jednoduchosť a jednoznačnosť v komunikácii a kladenie vecných otázok je základom pre vybudovanie dôvery (Blatný, 2016).

Opakovanie

Pre starého človeka, ktorý sa zaoberá svojím životom, je často útechou, že svoje slová počuje zopakované od niekoho druhého. Terapeut by nemal opakovať obsah doslova, ale prerozprávať ho tak, že použije ­kľúčové slová a zachová zmysel. Je dôležité naladiť sa na tón hlasu, rýchlosť a melódiu reči. Ak napríklad starý človek hovorí rýchlo, aj terapeut by to mal po ňom opakovať rýchlo a naopak. Ak sa vyskytne nejaký problém, terapeut navrhne pacientovi, aby myslel na najhoršiu možnosť, ktorá by sa pri danom probléme mohla stať. Pri pomyslení na najhoršie pacient vyjadruje svoje pocity intenzívnejšie a tým dochádza k ich uvoľneniu. Pri problémoch pomáha aj to, ak terapeut navrhne pa­cientovi, aby si predstavil „opačnú“ situáciu. Predstavovanie si opaku môže pomôcť pacientovi rozpamätať sa na riešenie situácie, ktorú už predtým zažil. Použiť túto techniku je možné iba za predpokladu, že medzi pacientom a terapeutom je vybudovaná dôvera (Franková, 2017).

Spomínanie na minulosť

Predstavuje optimálnu formu pri tých problémoch, pri ktorých je pre starého človeka ťažké nachádzať nové metódy a spôsoby riešenia. Pracuje sa preto s minulosťou a skúma sa, či už pacient v minulosti niečo podobné nezažil. To môže viesť k nájdeniu osvedčenej metódy riešenia problému, ktorá pomôže vyriešiť aktuálny problém. Terapeut pomáha spomenúť si na nejakú starú známu osvedčenú metódu vyrovnávania sa so stresom. Na vyplavenie spomienok z minulosti je výhodné v rozhovore použiť otázku so slovom stále, respektíve nikdy (Pokorná et al., 2014).

Držanie úprimného a blízkeho očného kontaktu

Je žiaduce u seniorov v pokročilejšom štádiu demencie, pretože u nich posilňuje pocity lásky a istoty. Pri slabnúcom zraku sa starý človek dokáže koncentrovať iba na to, čo je priamo pred jeho očami. Často mu už chýba zmysel pre čas a jeho myslenie sa stále točí iba okolo hľadania rodičovskej opatery. Ak zbadá, že sa pred jeho očami niekto objaví, zaujme ho to. V osobe, ktorá sa mu pozerá priamo do očí, vidí niečo rodičovské a zažíva pocit istoty a lásky. Jeho strach sa vďaka tomu zmenší a prítomnosť terapeuta začne brať vážne.

Používanie dotyku

Je užitočné najmä pri práci s ľuďmi, ktorí nie sú orientovaní v čase a ktorí strácajú zrak a sluch. Títo ľudia strácajú určitú výbavu, pomocou ktorej prichádzali k informáciám a prijímali podnety. Prestávajú rozlišovať čas a nevedia, kde sa nachádzajú. Nerozlišujú ľudí a cudzie osoby z aktuálneho okolia si zamieňajú s osobami zo svojej minulosti. Sú uzavretí do svojho vlastného sveta. Ak chce terapeut s takým človekom komunikovať, musí vstúpiť do jeho sveta dotykmi, a to takým spôsobom, akým sa ho dotýkali milované osoby v minulosti. Pri prvom dotyku treba pristupovať k pacientovi spredu. Pri dotyku zo strany alebo zozadu by sa mohol zľaknúť. Vďaka dotykom sa pacientovi sprítomnia príjemné zážitky z detstva. Medzi terapeutom a pacientom tak vzniká dôverný vzťah (Fertaľová et al., 2020). Dotýkať sa druhého človeka je intímna vec, preto je pri dotykoch nevyhnutná opatrnosť a dodržiavanie istých postupov a zásad.

Naomi Feil odporúča používať nasledujúce spôsoby používania dotykov:

→ špičkami prstov jemne krúžiť po hornej častí líc;
→ špičkami prstov jednej ruky jemne krúžiť po hornej časti líc a druhou rukou pritom zozadu jemne tlačiť na záhlavie;
→ malíčky oboch rúk položiť na ušné laloky a ostatnými prstami pomaly hladiť líca smerom od uší k brade;
→ špičkami prstov oboch rúk jemne krúžiť v zátylku;
→ oboma rukami jemne masírovať horné časti ramien;
→ špičkami prstov sa jemne dotýkať lýtok (Venglářová et al., 2013).

Psychobiografický model E. Böhma

Medzinárodne uznávaný ošetrovateľský model je v súčasnosti ­najviac využívaný v nemecky hovoriacich krajinách v oblasti geriatrickej a gerontopsychiatrickej ­starostlivosti. Model je zameraný na podporu schop­nosti starostlivosti o seba, starších a zmätených ľudí a na spôsoby, ako čo najdlhšie túto schopnosť uchovať či navrátiť, a to princípom vzkriesenia záujmu seniora a oživením jeho psychiky. V psychobiografickom modeli sa snaží o rozšírenie uhla pohľadu na človeka – seniora, kedy sa starostlivosť musí stať tolerantnejšou a opustiť úlohu „starostlivej matky“. Predchádzajúce spôsoby starostlivosti, kedy ošetru­júci personál preberal všetky úlohy starostlivosti, nereflektoval zachované schopnosti a znalosti klienta, sústredil sa predovšetkým na saturáciu potrieb, a týmto konaním vytváral klientovu ­závislosť na starostlivosti, sú v nových ošetrovateľských modeloch a koncepciách minulosťou. Böhm predkladá starostlivosť aktivizujúcu a reaktivizujúcu, a pokiaľ používa v svojom modeli pojem rehabilitácie, potom v zmysle reaktivizácie psychických schopností človeka, to znamená „najskôr rozhýb psychiku, potom telo“. Böhm ako prvý poukázal na nutnosť poznať životný príbeh, ktorý ovplyvňuje vnímanie zdravia a choroby prijímateľom starostlivosti, a na psychické potreby týchto klientov. Špecifiká gerontopsychiatrickej dlhodobej starostlivosti zmapoval profesor Böhm vo svojich výskumných prácach. Poznatky zo základných psychologických smerov a teórií aplikoval do praxe a precízne zdokumentoval v jednotlivých kazui­stikách (Franková, 2017).

Využitie terapeutických bábik

Terapia prostredníctvom bábik sa zakladá na tzv. dlhodobých pamäťových dráhach. Pacient s Alzheimerovou chorobou má poškodený mozog a čoraz menší počet nervových spojení. Následkom toho vzniká vážny deficit kognitívnych funkcií a pacient ťažko rozpoznáva reálne veci od nereál­nych. Ale inštinkty a pocity, ktoré sú zakorenené od narodenia (dlho­dobá pamäť), ostávajú zachované stále rovnako a využívajú sa pri používaní terapeutických bábik. Je normálne, že títo pacienti, najmä ženy, hľadajú svoje deti a chcú sa o niečo alebo niekoho starať. Práve prostredníctvom nich sa snažíme túto schopnosť stimulovať. Ďalej sa snažíme stimulovať jemnú motoriku, nervovú činnosť, najmä pozornosť, pamäť, podporovať aktivitu pacienta, dialóg, nadviazanie vzťahov, navodiť pocit bezpečia, lásky a pokoja. V niektorých prípadoch sa pri používaní bábik znížilo užívanie dávok psychofarmák. Použitie bábik u pacienta je spojené s radom výhod, ktoré zahŕňajú zvýšenie blahobytu, navodzovanie kladných emócií, dobrého spánku, zlepšenie príjmu potravy, znižovanie agitovanosti, podráždenosti, epizód úzkosti, apatie, depresie, agresivity a napätia s odpútaním pozornosti na náhradný podnet, zlepšovaním komunikácie a sociability. Pri komunikácii bábika hrá úlohu prostredníka, cez ktorého sa rozpráva pacient s ošetrujúcim personálom. V rámci reminiscenčnej terapie sa opätovne prežívajú spomienky z produktívneho obdobia života pacienta, v ktorom sa cítil potrebný, dôležitý a milovaný. Využívajú sa vo všetkých štádiách Alzheimerovej choroby. V počiatočnom štádiu môže ešte klient bábiku odmietať, časom sa však stane jeho neoddeliteľným spoločníkom. Stará sa a stráži ju, ako by to bolo skutočné dieťa. Terapeutické bábiky majú taktiež pozitívny vplyv na prácu sestry či ošetrovateľského personálu. Napomáhajú k znižovaniu výskytu syndrómu vyhorenia (Turner et al., 2014).

Záver

Cieľom nefarmakologických prístupov v terapii demencie nie je pacien­ta vyliečiť, ale spomaliť progresiu ochorenia. Ak terapeut nevidí pozitívny výsledok, neznamená to, že jeho práca nemá zmysel. Niekedy len vzbudenie záujmu pacienta je považované za úspech. Nefarmakologické prístupy si vyžadujú tímovú spoluprácu. Včasná diagnóza a začatie účinnej terapie je základným predpokladom pozitívneho ovplyvnenia priebehu ochorenia. Rodina a pa­cient majú mať dostatočné informácie o priebehu ochorenia a o možnos­tiach zapojenia sa do liečby. 

Literatúra

1. BÁRTLOVÁ S. et al. Zdravotní gramotnost u vybraných skupin obyvatelstva Jihočeského kraje. 1. vyd. Praha: Grada Publishing 2018.
2. BENJAMIN M. B. Starnutie a staroba. 3. vyd. Benjan 2017.
3. BIRNBAUM S., HANCHUK H., NELSON M. Therapeutic doll play in the treatment of a severely impaired psychiatric inpatient: dramatic clinical improvements with a nontraditional nursing intervention. J Psychosoc Nurs Ment Health Serv 2015; 53(5): 22–27. doi: 10.3928/02793695-20150424-33.
4. BLATNÝ M. (ed). Psychologie celoživotního vývoje. Praha: Karolinum 2016: 45–48.
5. FERTAĽOVÁ T., ONDRIOVÁ I. Demence – nefarmakologické aktivizační postupy. Praha: Grada 2020: 128.
6. FRANKOVÁ V. Demence u Alzheimerovy choroby. Psychiatr Praxi 2017; 18(1): 30–33.
7. HOLMEROVÁ I., JANEČKOVÁ H., VAŇKOVÁ H. et al. Nefarmakologické přístupy v terapii Alzheimerovy demence, praktické aspekty péče o postižené. Psychiatr Praxi 2005; 6(4): 175–178.
8. KRÁLOVÁ M. Demencie. Univerzita Komenského Bratislava, Lekárska fakulta 2017.
9. POKORNÁ A., SUKUPOVÁ M. Validace podle Naomi Feil v geriatrické péči. Kontakt 2014; 16(2): 88–96.
10. PRINCE M., Bryce R., Albanese E. et al. The global prevalence of dementia: a system­atic review and metaanalysis. Alzheimers Dement 2013; 9(1): 63–75e2. doi: 10.1016/j.jalz.2012.11.007.
11. PROCHÁZKOVÁ E. Práce s biografií a plány péče. Praha: Mladá fronta 2014.
12. TOKOVSKÁ M. Podporné skupiny pre príbuzných pacientov s Alzheimerovou chorobou. Via Pract 2016; 13(4): 160–162.
13. TURNER F., SHEPHERD M. Doll therapy in dementia care: a review of current literature. Communicare 2014; 1(1): 1–17.
14. VENGLÁŘOVÁ M. et al. Supervize v ošetřovatelské praxi. Praha: Grada Publishing 2013.

 

---

PhDr. Iveta Ondriová, PhD., PhDr. Terézia Fertaľová, PhD.,

Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity v Prešove, Slovenská republika

 

PhDr. Lenka Valentová-Jakubová
SADOS s. r. o., Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti ADOS, Nám. Osloboditeľov 81, 071 01 Michalovce, Slovenská republika

PhDr. Milena Štarková
Chirurgická klinika 14 A, Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Slovenská republika

 

 

• tisk
• předplatit si