Riziko postabortívneho syndrómu u žien po umelom prerušení tehotenstva

Súhrn: Dôsledky umelého prerušenia tehotenstva (UPT) sú často ignorované, avšak môžu byť pre niektoré ženy závažné. Postabortívny syndróm sa definuje ako posttraumatický stres následkom potratu. Cieľom štúdie bolo zistiť dôvody žien k UPT, zistiť ich bezprostredné a neskoršie pocity vo vzťahu k UPT, zistiť výskyt príznakov postabortívneho syndrómu, zistiť informovanosť pred UPT o prípadných možných negatívnych psychických následkoch alebo o riziku postabortívneho syndrómu. Na zber relevantných údajov bola použitá empirická metóda – dotazník. Do súboru boli zaradené ženy, ktoré boli viac ako 2 roky po UPT a boli ochotné vyplniť dotazník. Štúdie sa zúčastnilo 46 respondentiek vo veku 29,7 rokov (± 4,58). Z výsledkov štúdie sme zistili, že ženy sa pre UPT rozhodujú z viacerých dôvodov súčasne. Z výsledkov možno usúdiť, že nepriaznivé reakcie po UPT sa prejavili u žien až v neskoršom období. Bezprostredne po UPT uviedlo traumatickú reakciu 45,6 % žien a s odstupom času 69,5 % žien. Riziko postabortívneho syndrómu sa zistilo u 15,2 % žien. Informovanosť žien pred UPT o možných negatívnych psychických následkoch alebo o postabortívnom syndróme sa ukázala ako nedostatočná. Z nášho výskumu vyplýva, že UPT má nepriaznivý vplyv na psychickú stránku ženy, preto je potrebné o tom hovoriť, informovať. V informovanosti žien, ako aj v procese uzdravovania žien môže mať dôležitú úlohu aj pôrodná asistentka.

Kľúčové slová: postabortívny syndróm – umelé prerušenie tehotenstva – umelý potrat – interrupcia.

The possible risk of women’s post-abortion syndrome after elective abortion

Summary: The consequences of forced pregnancy interruption – elective abortion (EAB) are often neglected although they can be for some women very serious. Post-abortion syndrome is defined as post-trauma stress following abortion. The aim of this thesis is to recognize women’s reasons leading to EAB, to uncover their immediate and further emotions regarding EAB, to identify occurrence of post-abortion syndrome symptoms, to investigate awareness about possible negative psychological effects prevenient to EAB or about risk of post-abortion syndrome. We used empiric method to gather relevant data – questionnaire. To survey were included women, who after more than 2 years after EAB were willing to answer the questionnaire. 46 women of age 29.7 y. (± 4.58) participated this survey. Through our thesis we have found out that women are deciding for EAB because of several reasons concurrently. It is coming out from these results that women’s unfavorable reactions after EAB have risen later afterwards. Immediate post-trauma reaction after EAB stated 45.6 % of women and later afterwards 69.5 % of women. The risk of post-abortion syndrome we recognized in 15.2 % of women. Women’s awareness about possible negative psychological consequences or about post-abortion syndrome prior to EAB has proved as insufficient. Our research results – EAB has unfavorable influence on woman’s mental state and therefore it is important to refer more about it and to forward informations. Maternity nurse can have also a great deal in process of women’s recovery.
Keywords: post-abortion syndrome – forced pregnancy termination – elective abortion – abortion.

Úvod

Skúsenosti žien po umelom potrate, ako aj niektoré vedecké poznatky dokazujú, že umelé prerušenie tehotenstva (UPT) (umelý potrat, interrupcia) sa hlboko dotýka identity ženy a jej materstva, neraz so sebou prináša celý rad psychických problémov a zanechá u mnohých žien trvalú stopu, u niektorých sa môže vyskytnúť postabortívny (postinterrupčný) syndróm.

Postabortívny syndróm – PAS (angl. postabortion syndrom) sa definuje ako posttraumatický stres alebo sa považuje za obdobu posttraumatickej stresovej poruchy následkom potratu (angl. PTSD post-traumatic stress disorder following an abortion) (Speckhard, 1997; Bowles et al., 2000; Kishida, 2001; Raboch et al., 2006). K jeho rozvoju prispieva masívne potlačenie potratového zážitku, silný morálny konflikt súvisiaci s vierovyznaním alebo prameniaci z osobnej hodnotovej orientácie, senzitivita ženy, okolnosti vedúce k otehotneniu a potratu (interrupcii) a tiež samotný výkon interrupcie. Podľa Vodáčkovej et al. (2012) sa jedná o celý komplex patologických fyzických a psychických ťažkostí. Patrí sem pocit viny, obviňovanie druhých (projekcia), úzkosti, pocity napätia, závraty, búšenie srdca, migrény, psychická otupenosť, znovuprežívanie potratu, narušenie vzťahu s deťmi, inklinovanie k závislostiam, poruchy príjmu potravy, syndróm výročia atď. PAS sa týka predovšetkým žien, ktoré podstúpili potrat, ale môžu ním byť ohrození aj ich muži a dokonca aj zúčastnení lekári a pôrodné asistentky, ktoré sa o ženy starajú (Ucháčová, 2000).

Cieľom štúdie bolo zistiť dôvody žien k UPT, zistiť ich bezprostredné a neskoršie pocity/ reakcie vo vzťahu k UPT, zistiť výskyt príznakov PAS, zistiť informovanosť žien pred UPT o prípadných možných negatívnych psychických následkoch alebo o riziku PAS po UPT.

Metodika

Na zber relevantných údajov bola použitá exploratívna metóda dotazníka. Dotazník vlastnej konštrukcie bol doplnený štandardizovanými meracími a hodnotiacimi nástrojmi, ktoré boli prevzaté z podobného výskumu (Lehotská, 2010). Dotazník sa overoval pilotnou štúdiou, ktorej sa zúčastnilo 5 respondentiek. Po ich pripomienkach (formulácia otázky) a oprave niekoľkých chýb bola zostavená konečná verzia dotazníka. Dotazníky boli distribuované ženám v tlačenej verzii sprostredkovane na základe osobných kontaktov, pomocou pracovníkov projektu Ráchel, ktorí poskytujú pomoc ženám po potrate, a elektronicky boli uverejnené na diskusných fórach na viacerých internetových stránkach prostredníctvom „link“-ového odkazu. Podarilo sa nám získať 46 dotazníkov.

Do súboru boli zaradené ženy, ktoré spĺňali vopred určené inkluzívne kritériá: ženy po UPT, uplynutie viac ako 2 roky od UPT a ochota vyplniť dotazník.

Priemerný vek respondentiek bol 29,7 rokov (± 4,58). Priemerná doba od UPT v našom súbore respondentiek bola 5 rokov. Väčšine respondentiek (91,30 %) z nášho súboru bolo UPT realizované do 12. týždňa tehotnosti. Priemerný týždeň, v ktorom ženy podstúpili UPT, bol 9. týždeň. V čase UPT 60,87 % respondentiek nemalo žiadne dieťa, viac detí malo 23,91 % žien. Pre štatistické spracovanie bola použitá jednorozmerná deskriptívna štatistika.

Výsledky

Najviac žien (36,95 %) sa rozhodlo pre UPT z iných dôvodov. Išlo o kombináciu viacerých dôvodov súčasne, a to hlavne finančné problémy, mladý vek, tlak rodičov k rozhodnutiu, zlý psychický stav. Druhým najčastejším dôvodom k UPT boli zdravotné indikácie (32,60 %) a tretím najčastejším dôvodom boli sociálne problémy (17,39 %) (tab. 1).

Bezprostredne po UPT 45,6 % žien uviedlo traumatickú reakciu a 54,3 % žien uviedlo neutrálnu vyrovnávaciu reakciu. S odstupom času, pri vyjadrovaní súčasných pocitov, traumatickú reakciu uviedlo 69,5 % žien a neutrálnu reakciu 30,4 % žien (tab. 2).

V položke Symptómy vyskytujúce sa u žien v súvislosti s UPT bola možnosť označenia viac odpovedí, celkovo bolo označených 99 odpovedí. Zaznamenali sme najvyšší výskyt nasledujúcich symptómov: spomienky na UPT sú aj dnes bolestivé (18,81 % ), reakcie na výročie (14,85 % ), pocit viny (10,89 %) a vnútorná prázdnota (6,93 %). Viac ako tri príznaky uviedlo 7 žien (15,2 %) (tab. 3).

O prípadných možných negatívnych psychických následkoch a o riziku PAS pred UPT nebolo informovaných 67,3 % žien (tab. 4).

Diskusia

Žena sa nechceným počatím dostáva do ťažko riešiteľnej životnej situácie. Zaujímalo nás, z akých dôvodov naše respondentky boli na UPT. Najviac respondentiek (36,96 %) šlo na interrupciu z viacerých dôvodov súčasne. Najčastejšie išlo o kombináciu ekonomických dôvodov, najmä zlej finančnej situácie, problémov vo vzťahu, z dôvodov nízkeho alebo vysokého veku a nátlaku rodičov. Aj podľa iných zahraničných výskumov dôvodom k rozhodnutiu k UPT je viac faktorov súčasne, ako mladý vek – nezrelosť vychovávať dieťa, tlak zo strany rodičov ísť na potrat, rozpor mať so vzdelaním, prácou, finančné problémy, závislosť na svojich rodičov, vzťahové problémy, neprijatie byť slobodná matka a iné (Torres, Forrest, 1988; Finer et al., 2005). Druhým najčastejším dôvodom k UPT (32,60 %) v našej štúdii sa preukázali zdravotné problémy. Ide o indikácie, kedy vyšetrenia naznačujú závažné postihnutie, deformáciu plodu a hrozí riziko, že dieťa sa narodí postihnuté. Taktiež sa dá hovoriť o prípadoch, kedy je vážne ohrozený život samotnej ženy a niektorí lekári stoja pred rozhodnutím, či má prednosť matka, alebo jej nenarodené dieťa (Rotter, 1999). Sú rozličné názory na adekvátnosť interrupcií zo zdravotných dôvodov vyplývajúce z morálnych postojov, viery. Tretím najčastejším dôvodom pre UPT v našom súbore respondentiek boli sociálne problémy (13,04 %). Za sociálne dôvody sa považujú ťažké životné podmienky, zlá ekonomická situácia, nízka životná úroveň, nízka alebo vysoká veková hranica partnerov, nedostatočné sociálne zázemie, postavenie študenta bez vlastného príjmu, nástup do nového zamestnania alebo nestabilné zamestnanie, časovo krátke partnerstvo alebo neadekvátna bytová situácia (Kontra, 2007). Našou štúdiou sa zistilo, že u väčšiny žien (63,04 %) rozhodnutie pre UPT bolo dobrovoľné, napriek tomu väčšina respondentiek (65,22 %) uviedlo, že neboli spokojné so svojím rozhodnutím ísť na UPT. Následne sme zisťovali, aké boli bezprostredné reakcie, pocity žien po UPT a súčasné (v čase vyplňovania dotazníka), čiže išlo o reakcie s odstupom času. Ako traumatické reakcie sme označili odpovede typu: bolesť, prázdnota, strach, úzkosť, napätie, výčitky, ,,neviem sa s tým zmieriť“. Ako neutrálne reakcie sme označili odpovede typu: úľava, spokojnosť, smútok, vyrovnanosť, žiadne reakcie, spomienka, ,,stalo sa, čo sa malo stať“.

Bezprostredne po UPT 54,3 % žien uvádzalo neutrálnu – vyrovnávaciu reakciu a 45,6 % žien traumatickú reakciu. S odstupom času bola dominujúca reakcia traumatická, ktorú uviedlo 69,5 % žien. Z výsledkov možno usúdiť, že nepriaznivé reakcie po UPT sa u žien prejavili až v neskoršom období. Aj podľa Cougleho et al. (2003) niektoré, zvlášť mladé dievčatá zažívajú symptómy v krátkom čase po UPT. Obvykle sa však symptómy objavia v priebehu piatich až desiatich rokov. Niektoré ženy trpia psychickými poruchami celé desaťročia. Z dlhodobej štúdie amerických žien vyplynulo, že ženy, ktoré podstúpili interrupciu, majú o 65 % vyššie riziko trpieť dlhodobou klinickou depresiou. Fínske výskumy preukázali, že v celej populácii žien, ktoré podstúpili interrupciu, je v nasledujúcom roku 3,5-krát vyššia úmrtnosť z dôvodu samovrážd (Gissler et al., 2005). Iné výskumy preukázali, že existuje významne vyššie riziko klinickej depresie u žien, ktoré ukončili svoje prvé tehotenstvo, ako u žien, ktoré prvé nechcené dieťa donosili. Čo sa týka rizika, tak je hodnotené v priemere osem rokov od prvého tehotenstva (Reardon, Cougle, 2002). Z analýzy lekárskych záznamov 56 741 pacientov sa zistilo, že ženy po interrupcii boli o 160 % častejšie hospitalizované kvôli psychiatrickej liečbe ako ženy po pôrode. Hodnotenie prebehlo v období od 90 dní do 4 rokov po interrupcii alebo pôrode (Reardon et al, 2003).

UPT je pre každú ženu veľmi silným zážitkom. Veľmi často je spojený s PAS, ale aj trvalou duševnou bolesťou, ktorá ženu poznamená a môže ovplyvniť jej názory, životné hodnoty aj etické postoje. Psychická stránka žien po UPT sa podceňuje, nakoľko postabortívny syndróm nie je oficiálne uznávanou diagnózou a sú rôznorodé názory na výskyt tohto syndrómu. Góméz, Zapata (2005) sa snažili priradiť diagnostickú kategóriu žien s PAS, ktorá by splnila diagnostické kritériá medzinárodných klasifikácií. Kritériá pre posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD) boli v štúdii splnené a preukázané. PAS má niektoré špecifické vlastnosti, ktoré by mohli pomôcť pochopiť pacientove životné skúsenosti a nadviazať psychoterapeutickú intervenciu.

V literatúre sa stretáme s rôznymi, niekedy až protichodnými názormi na postabortívny syndróm. Niektorí autori výskyt postabortívneho syndrómu nepripúšťajú a spochybňujú jeho dôkazy, prípadne jeho príznaky pripisujú iným príčinám ako interrupcii a považujú ho za mýtus (Dadlez, Andrews, 2009; Côté, 2013; Kelly, 2014).

Ide o zložitú a kontraverznú problematiku, ktorá môže byť spolitizovaná alebo ovplyvnená médiami. Súčasné vedecké dôkazy nedostatočne objasňujú existenciu vzťahu medzi interrupciou a psychickými zdravotnými problémami žien. Weiss (2010, s. 292) uvádza: „Negatívne psychologické komplikácie sa objavujú úplne minimálne, asi u 10 % žien, a sú prechodného rázu, väčšine žien UPT prináša úľavu vzhľadom k vyriešeniu problémovej sociálnej situácie.“ Inými autormi je dôkaz postabortívneho syndrómu naopak potvrdený (Speckhard, Rue, 1992; Boulind, Edwards, 2008; Van Rooyen, Smith, 2004; Góméz, Zapata, 2005).

V našej štúdii sme tiež pomocou výskumnej otázky, ktorá bola zameraná na výskyt niektorých zo symptómov postabortívneho syndrómu po UPT, zistili najvyšší výskyt nasledujúcich symptómov: spomienky na UPT sú aj dnes bolestivé (18,81 %), reakcie na výročie (14,85 % ), pocit viny (10,89 %), vnútorná prázdnota (6,93 %). Naše výsledky sú porovnateľné s výsledkami Lehotskej (2004). Aj Bowles (2000) uvádza, že jedným z diagnostických kritérií pre posttraumatickú stresovú poruchu je, že traumatická udalosť je neustále sprítomňovaná neustálym navracaním sa k stresovej udalosti (vo forme pocitov, myšlienok alebo ilúzií). Podmienky pre diagnostiku rizika postabortívneho syndrómu spĺňali respondentky, u ktorých sa vyskytli viac ako tri príznaky z uvedených príznakov v našej škále. Viac ako tri príznaky uviedlo 15,2 % respondentiek, u ktorých môžeme diagnostikovať riziko postabortívneho syndrómu. Naše výsledky sú porovnateľné so štúdiou, podľa ktorej bolo tiež preukázané, že postabortívnym syndrómom trpí zhruba 1/3 žien (Raboch et al., 2006). Van Rooyen a Smith (2004) realizovali štúdiu, v ktorej sa potvrdilo, že každá tretia žena po UPT spĺňala kritériá PAS.

Vyrovnať sa s interrupciou a predovšetkým s postabortívnym syndrómom nie je vôbec jednoduché, nakoľko tento proces býva väčšinou zdĺhavý a často sa nezaobíde bez ďalšej osoby, ktorej sa môže žena zdôveriť a ktorou môže byť aj pôrodná asistentka. Urbanová (2004) uvádza nezastupiteľnú úlohu pôrodných asistentiek aj pri sprevádzaní žien s postabortívnym syndrómom. Ich činnosť by sa nemala obmedziť na rutinné postupy zaužívané na mnohých pracoviskách, ako je základná starostlivosť najmä o fyzický stav ženy. Predpokladom pre úspech je najmä dobrá orientácia v problematike a záujem o zisťovanie aktuálneho psychického stavu ženy. Aj podľa Lehotskej (2010) predpokladom individuálnej, komplexnej a špecifickej ošetrovateľskej starostlivosti o ženy s PAS je predovšetkým odborná pripravenosť pôrodných asistentiek a ostatného zdravotníckeho personálu. Je potrebné, aby pôrodná asistentka ženu oboznámila s možnosťami ďalších podporných zdrojov (psychológ, psychiater, kňaz, podporné skupiny, internetové linky zamerané na danú problematiku atď.), v prípade záujmu či v prípade opísaných patologických prejavov adaptácie zabezpečiť kontakt s nimi. Ak by pôrodná asistentka sprevádzala ženu uzdravovacím procesom, je potrebné pomôcť jej uznať realitu, podporiť ju v aktívnom smútení, pomôcť jej dopracovať sa k odpusteniu sebe, všetkým ľuďom, ktorí boli nejakým spôsobom zapojení do umelého potratu, poprosiť o odpustenie aj svoje mŕtve dieťa, a doviesť ju do fázy zmierenia, v ktorej žena príjme svoju vlastnú hodnotu a nájde si svoj spôsob zadosťučinenia (DPR, 2012).

V štúdii sme zisťovali, aj aká bola informovanosť žien pred UPT. Väčšina žien (69,57 %) pred zákrokom nebola informovaná o prípadných možných negatívnych psychických následkoch alebo o riziku postabortíveho syndrómu po UPT. Je nevyhnutné, aby ženy, ktoré žiadajú ukončenie tehotenstva, boli komplexne informované pred zákrokom, rovnako je potrebné poskytnúť podporu aj po ňom, aby sa zabezpečilo, že nebudú zbytočne traumatizované (Van Rooyen, Smith, 2004).

Záver

Z našej štúdie vyplýva, že interrupcia má dopad na psychický stav ženy, a tento problém by sa nemal podceňovať. Ženy po UPT sú zraniteľné skupiny, ktorým by mala byť venovaná pozornosť, pretože sú ohrozené rizikom postabortívneho syndrómu. Je potrebné hovoriť ešte pred UPT aj o možných negatívnych následkoch na psychiku žien. V informovanosti žien a aj v procese uzdravovania žien po potrate môže mať dôležitú úlohu aj pôrodná asistentka. Starostlivosť o ženu po UPT by mala byť vysoko špecifická, založená na vedeckých poznatkoch, nielen z oblasti ošetrovateľstva, ale aj psychológie a iných vied.

Mgr. Lucia Mazúchová, PhD., PhDr. Simona Kelčíková, PhD., Bc. Angela Pištová, Ústav pôrodnej asistencie, Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského, Martin

Literatúra:

1. Boulind M, Edwards D. The Assessment and Treatment of Post-Abortion Syndrome: A Systematic Case Study From Southern Africa. J Psychol Afr. 2008;18(4):539–548

2. Bowles SV et al. Acute and post-traumatic stress disorder after spontaneus abortion. Am Fam Physician. 2000;61(6):1689–1696

3. Cougle JR et al. Depression associated with abortion and childbirth: a long-term analysis of the NLSY cohort. Med Sci Monit. 2003;9(4):CR105–112

4. Côté I. Analyse féministe du syndrome postavortement: la déconstruction d’un mythe véhiculé par le mouvement pro-vie. Reflets. 2013;19(1):65–84

5. Dadlez EM, Andrews WL. Post-abortion syndrome: Creating an affliction. Bioethics. 2009;(4): 445–452

6. Diecézne pastoračné centrum (DPR). Sprevádzanie žien s postabortívnym syndrómom. Banská Bystrica: Manuál, 2012, 22 s.

7. Finer LB et al. Reasons U.S. Women Have Abortions: Quantitative and Qualitative Perspectives. Perspect Sex Reprod Health. 2005;37(3):110–118

8. Gissler M et al. Injury deaths, suicides and homicides associated with pregnancy, Finland 1987–2000. Eur J Public Health. 2005;15(5):459–463

9.Gómez LC, Zapata GR. Diagnostic categorization of post-abortion syndrome. Actas Esp Psiquiatr. 2005;33(4):267–272

10. Kelly K. The spread of ‘Post Abortion Syndrome’ as social diagnosis. Soc Sci Med. 2014;102:18–25

11. Kishida Y. Anxiety in Japanese Women After Elective Abortion. J Obstet Gynecol Neonatal Nurs. 2001;30(5):490–495

12. Kontra M. Potrat na celý život [online]. Lidové noviny. 2007 [cit. 2014-01-07]. Dostupné z: http://www.azrodina.cz/779-potrat-na-cely-zivot

13. Lehotská M. Postabortívny syndróm. Diplomová práca. Martin: JLF UK, 2004. 74 s.

14. Lehotská M. Možnosti ošetrovateľstva pri adaptácii na neúspešné tehotenstvo. Dizertačná práva. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, 2010, 161 s.

15. Raboch J et al. Psychiatrie: minimum pro praxi. Praha: Triton, 2006, 211 s.

16. Reardon DC, Cougle JR. Depression and unintended pregnancy in the national longitudinal survey of youth: a cohort study. BMJ. 2002;324:151–152

17. Reardon DC et al. Psychiatric admissions of low-income women following abortion and childbirth. CMAJ. 2003;168(10):1253–1256

18. Rotter H. Důstojnost lidského života: základní otázky lékařské etiky. Praha: Vyšehrad, 1999, 107 s.

19. Speckhard AC. For Some Teens, Abortion as a Means of Coping Can Become a Stressor. Child Adol. Behav. Letter. 1997;13(1):1–4

 

20. Speckhard AC, Rue VM. Postabortion Syndrome: An Emerging Public Health Concern. Journal of Social Issues. 1992;48(3):95–119

21. Torres A, Forrest JD. Why Do Women Have Abortions? Fam Plann Perspect. 1988;20(4):169–176

22. Urbanová E. Postabortívny syndróm v súvislosti s interrupciou v II. trimestri tehotenstva. Trendy v ošetřovatelství III. Ostrava: Ostravská univerzita, 2004, s. 180–187

23. Van Rooyen M, Smith S. The prevalence of post-abortion syndrome in patients presenting at Kalafong hospital’s family medicine clinic after having a termination of pregnancy. South African Family Practice. 2004;46(5):21–24

24. Ucháčová K. Proč pláčeš, Miriam? Jihlava: Hnutí pro život ČR, 2007, 127 s.

25.Vodáčková D et al. Krizová intervence. Praha: Portál, 2002, 544 s.

Recenzovaly:

PhDr. Jana Novotná, Ph.D. – Katedra sociální práce, Vysoká škola polytechnická Jihlava
Mgr. et Bc. Jiřina Weissová – Gynekologicko-porodnické oddělení, Slezská nemocnice Opava, porodní asistentka

Více o autorce:

Mgr. Lucia Mazúchová, PhD., Ústav pôrodnej asistencie JLF UK v Martine
1992: ukonč. Stred. zdravot. škola Topoľčany; 1997: ukonč. magister. štúdium Ošetrovateľstvo, JLF UK; 2000: doplň. pedagog. štúdium na PdF UK; 2003: Kurz Poradenstvo pri dojčení; 2008: ukonč. doktorand. štúdium v odbore Ošetrovateľstvo na JLF UK, Martin; 1997–2002: SZŠ M. R. Štefánika, Martin – učit. odb. predmetov; 2003–2011: UK JLF Martin, Ústav ošetrov. – odborná asistentka; od 2011: UK JLF Martin, Ústav pôrodnej asistencie – odbor. asistentka

 

• tisk
• předplatit si