Význam glykémie nalačno a postprandiálnej glykémie v prevencii diabetickej retinopatie

Súhrn: Diabetická retinopatia je degeneratívne ochorenie postihujúce sietnicu oka na vaskulárnom podklade u pacientov s diabetes mellitus. Môže spôsobiť ťažkú stratu zraku alebo dokonca oslepnutie. Analýzou získaných výsledkov sme zhodnotili efekt hyperglykémie na kompenzáciu diabetu a na vznik diabetickej retinopatie u pacientov s diabetes mellitus 2. typu. Získané výsledky výskumu slúžia k tomu, aby si pacienti uvedomili význam dobrej kompenzácie diabetu udržiavaním hodnôt glykémie v doporučených hodnotách, ako aj dôležitosť sebadisciplíny a vlastnej zodpovednosti v prevencii diabetickej retinopatie. Pričom odmenou za túto snahu môže byť predĺženie a zlepšenie kvality života mnohým diabetikom. Sestrám i ostatným zdravotníkom môže pomôcť nájsť zmysel motivácie, význam edukácie a psychickej podpory pacienta.

Kľúčové slová: diabetická retinopatia – glykémia – edukácia.

The importance of fasting glycaemia and postprandial glycaemia in prevention of diabetic retinopathy

Summary: Diabetic retinopathy is a degenerative disease affecting the retina of eye on vascular basis in patients with diabetes mellitus. It can cause severe vision loss or even blindness. We evaluated the effect of hyperglycemia on glycemic control by the analysis of the results and development of diabetic retinopathy in patients with type 2 of diabetes. Reached results of research can be used to make the patients aware of the importance of good compensation of diabetes by keeping blood glucose levels within the recommended values and the importance of self-discipline and self-responsibility in the prevention of diabetic retinopathy. The main reward of this effort can be extended and improved quality of life for many diabetics. Nurses and other health professionals can be helped to find sense of motivation, the importance of education and psychological support to the patient.
Keywords: diabetic retinopathy – glycaemia – education.

 

Úvod

Diabetes mellitus je podľa mnohých odborníkov považovaný za ochorenie 21. storočia. Patrí medzi medicínsky závažné a vysoko nákladové chronické ochorenia. V dôsledku akútnych a chronických komplikácií sa významnou mierou podieľa na úmrtnosti, chorobnosti a zhoršovaní kvality života u pacientov. Riziko tohto ochorenia sa prejavuje v neúmerne rýchlom a vzrastajúcom počte nových pacientov vo všetkých vekových kategóriách obyvateľstva. U chorého jedinca spôsobuje somatické, ale aj psychické problémy, pridružené vážne zdravotné komplikácie, ťažké zdravotné postihnutie či smrť (Barkasi, Barkasi, 2016). Diabetická retinopatia je najčastejšou chronickou komplikáciou diabetu. Ide o ochorenie postihujúce oko diabetika, ktoré môže viesť až k praktickej či úplnej slepote. Retinopatia môže prebiehať úplne asymptomaticky i v pokročilých štádiách, v čom spočíva jej zákernosť. Ticho progreduje a oslepnutie potom môže vzniknúť náhle, bez varovania.

 

Diabetická retinopatia

Diabetická retinopatia je súhrnom cievnych a ložiskových zmien sietnice. Najvýznamnejším patogenetickým mechanizmom, podieľajúcim sa na rozvoji ochorenia, je dlhotrvajúca hyperglykémia, ktorá ovplyvňuje gény riadiace bunkové funkcie. Prítomnosť trvalej alebo intermitentnej hyperglykémie v tkanivách sietnice vedie k zhrubnutiu bazálnej membrány, strate pericytov a strate alebo až k dysfunkcii endotelových buniek (Cihelková, Souček, 2005). Výskyt ochorenia sa viaže na dĺžku trvania diabetu. Zatiaľ čo u diabetikov s 1. typom diabetu pozorujeme rozvoj očných komplikácií asi po 3–5 rokoch, u druhej, početnejšej skupiny diabetikov s 2. typom diabetu býva práve očný nález prvotným signálom existujúceho diabetu. Po 20 rokoch trvania oboch typov diabetu sa však retinopatia rozvinie takmer u 100 % pacientov. Po 15 rokoch trvania diabetu 1. typu sa rozvinie proliferatívne štádium u 25–50 % pacientov, pri diabete 2. typu sú tieto čísla oveľa nižšie. (Cihelková, Souček, 2005).

Základná prevencia rozvoja diabetickej retinopatie spočíva v čo možno najlepšej kompenzácii diabetu. Nutnosťou je dodržiavať diétny režim a podľa potreby užívať predpísané lieky alebo si aplikovať inzulín. V rámci prevencie diabetickej retinopatie bol vypracovaný projekt v spolupráci medzi Slovenskou diabetologickou spoločnosťou a oftalmologickou spoločnosťou na úrovni skríningu a včasnej adekvátnej liečby diabetickej retinopatie a makulárneho edému. Predmetom projektu bolo vytvorenie tzv. „reading centier“. Prvé „reading centrum“ vzniklo v roku 2012 v NEDU Ľubochňa (Martinka, 2012). Hlavnou podmienkou správnej liečby diabetickej retinopatie je správna kompenzácia diabetu. V liečbe ochorenia je teda na prvom mieste stabilizácia hladiny glykémie, ale dôležitú úlohu zohráva aj liečba pridružených príznakov metabolického ochorenia, teda krvných lipidov a kontrola krvného tlaku. Z medikamentóznej liečby by mohli určitú úľavu prinášať vazoprotektíva a venotoniká, avšak účinné farmakum nie je doposiaľ objavené. Prebieha výskum s anti-VEGF, kortikosteroidmi a ďalšími preparátmi. Možnosti špecializovanej oftalmologickej liečby sú toho času obmedzené len na symptomatickú liečbu, ktorá zahŕňa laserovú koaguláciu sietnice a pars plana vitrektómiu. Obe liečebné metódy majú svoje nezastupiteľné miesto v spomalení progresie diabetickej retinopatie (Cihelková, Souček, 2005).

 

Glykémia

Glykémia sa stanovuje pri kontrole v diabetologickej ambulancii, ale môže si ju vyšetriť aj pacient sám glukometrom. Glykémia nalačno (preprandiálna glykémia) ukazuje stav po minimálne 8-hodinovom hladovaní. Glykémia po jedle (postprandiálna glykémia – PPG) odráža vplyv jedla na hodnotu krvného cukru. Meria sa 1 až 2 hodiny po jedle. Hodnota glykémie, ktorá je veľmi dôležitá, u diabetika bezpochyby závisí na príjme stravy, jej výživovej hodnote, druhu jedla a frekvencii príjmu potravy. V ideálnom prípade príjem jedla ovplyvňuje vek, typ diabetu, pohlavie, hmotnosť a fyzická aktivita diabetika (Šmahelová, Lášticová, 2011).

K posúdeniu kompenzácie diabetu počas dlhšieho časového úseku slúži predovšetkým glykovaný hemoglobín, ktorý je jedným z najdôležitejších parametrov metabolickej kompenzácie diabetu a súčasne ukazovateľom rizika komplikácií (Kvapil, Perušicová, 2006).

Ide o vyšetrenie zo žilovej krvi. Pri meraní hladiny glykovaného hemoglobínu získavame informácie o priemernej glykémii v krvi za posledných 4–6 týždňov. Hodnoty glykovaného hemoglobínu vyjadrujeme v percentách (%) ako percento glykovaného hemoglobínu z celkového hemoglobínu v krvi. Zdravý človek má hodnoty glykovaného hemoglobínu v rozmedzí od 2,8–5,0 %. Pri dlhodobej hyperglykémii môže jeho hladina dosiahnuť aj 12–14 %. U pacientov, ktorí liečia diabetes diétou, sa odporúča kontrola hladiny glykovaného hemoglobínu 1-krát ročne, u pacientov liečiacich sa tabletami by mala kontrola prebiehať 1–2-krát ročne a v prípade pacientov liečených inzulínom by sa mali kontroly vykonávať približne každé 3 mesiace (Edlesberger, 2009).

 

Edukácia

Diabetológovia sa intenzívne snažia inovovať spôsob edukácie pacientov – diabetikov a hľadať cesty alebo možnosti ich motivácie k dodržiavaniu režimových opatrení, a to za cieľom uspokojivej kompenzácie diabetu. Uspokojivou kompenzáciou diabetu môžeme kvalitu života diabetika čo najbližšie priblížiť zdravému človeku. Práve tu zohráva významnú úlohu sestra edukátorka, ktorá v edukačnom procese ovplyvňuje pacientove zručnosti, vedomosti a postoje k chorobe (Murgová, 2016). Edukácia má zásadný význam a postavenie v liečbe diabetu a môže riziko neskorých komplikácií i ekonomických následkov nielen znížiť, ale tiež pomôcť pacientovi viesť kvalitný život a dožiť sa vysokého veku. Okrem zlepšenia kvality života vedie dlhodobá, systematická edukácia ku zlepšeniu kompenzácie diabetu, nižšiemu výskytu komplikácií a spolu s ďalšími liečebnými prostriedkami sa uplatňuje v prevencii neskorých komplikácií diabetu. U obéznych diabetikov uľahčuje redukciu hmotnosti, u tehotných diabetičiek znižuje prenatálnu morbiditu. V neposlednom rade priaznivo ovplyvňuje ekonomickú náročnosť diabetickej starostlivosti znížením počtu hospitalizácií diabetických pacientov a znížením spotreby niektorých liekov (Haluzík et al., 2013). Edukácia diabetikov a ich rodín je nevyhnutnou súčasťou liečby, je súčasťou systematickej a racionálnej metódy poskytovania starostlivosti (Fryková, 2011).

 

Selfmonitoring glykémie

Selfmonitoring alebo sebakontrola glykémie znamená kontrolu stavu regulácie glukózy vo vlastnom organizme v domácich podmienkach. Diabetik sa môže vyšetrením vlastnej glykémie kedykoľvek sám presvedčiť o momentálnej situácii. Praktická výučba selfmonitoringu je hlavnou náplňou edukácie diabetikov. Naučiť sa na namerané hodnoty reagovať je dôležité nato, aby sa pacient úspešne liečil a dosiahol individuálne liečebné ciele (Rybka et al., 2006). Selfmonitoring pomocou glukometrov je jednou zo základných podmienok intenzifikovanej liečby diabetu. Diabetik má lepší prehľad a kontrolu nad chorobou, čím môže znížiť výskyt komplikácií. Preto by mal každý diabetik pravidelne a podľa pokynov sebakontrolu vykonávať a starostlivo zaznamenávať namerané hodnoty, ktoré sú dôležité aj pre kompenzáciu diabetu (Edlesberger, 2009).

 

Charakteristika súboru a metodika

Na získanie empirických údajov sme použili dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý bol anonymný a dobrovoľný. Pozostával z oslovenia respondentov, troch demograficky zameraných položiek a 28 vlastných položiek – otázok. Výber otázok v dotazníku bol zameraný na získanie informácií týkajúcich sa trvania ochorenia diabetes mellitus a spôsobu jeho liečby, vzniku ochorenia diabetická retinopatia, selfmonitoringu glykémie, rizikového spôsobu stravovania, úrovne pohybovej aktivity či pravidelnosti preventívnych prehliadok u oftalmológa. Odpovede na vlastné položky vyjadrovali názor pacientov a ich postoj k danej problematike.

Výskumnú vzorku sme získali na základe zámerného výberu. Do výskumu bolo zaradených 127 dospelých pacientov s ochorením diabetes mellitus 2. typu a s ochorením diabetická retinopatia vo vekovej kategórii od 40 do 70 rokov. Výskumný súbor tvorilo 43 pacientov s diagnostikovaným ochorením diabetická retinopatia  (33,86 %), z toho 17 mužov (13,39 %) a 26 žien (20,47 %). Ostatných 84 pacientov (66,14 %) dosiaľ na diabetickú retinopatiu netrpí.

Najmladší zástupca mužského pohlavia mal 44 rokov a ženského pohlavia 40 rokov. Najstarší respondent v súbore mužov mal 69 rokov a v súbore žien 68 rokov. Priemerný vek v našom celom sledovanom súbore bol 55 rokov so smerodajnou odchýlkou +/– 8,32 rokov.

Pre náš výskum sme si stanovili nasledovné hypotézy:

H1 Postprandiálna hyperglykémia je silnejším prediktorom diabetickej retinopatie ako preprandiálna hyperglykémia.

H2 Očakávame, že diabetici, ktorí podceňujú počítanie sacharidových jednotiek v jedle, majú časté výkyvy glykémie počas dňa.

H3 Fyzická aktivita významne zvyšujúca využitie glukózy v periférnych tkanivách má nenahraditeľný pozitívny efekt na kompenzáciu diabetu.

H4 Pravidelný selfmonitoring glykémie diabetika súvisí s dobrou kompenzáciou diabetu.

 

Analýza a komparácia výsledkov výskumu

Na štatistické testovanie hypotéz sme použili metódy dvojrozmernej deskriptívnej štatistiky – Pearsonov korelačný koeficient – r interpretovaný podľa Cohena takto: menej než 0,1 (triviálna korelácia), 0,1–0,3 (malá korelácia), 0,3–0,5 (stredná korelácia), 0,5–0,7 (veľká korelácia), 0,7–0,9 (veľmi veľká korelácia) a nad 0,9 (takmer dokonalá korelácia). Na testovanie štatistickej významnosti rozdielov priemerov medzi dvoma nezávislými výbermi sa použil Studentov t-test, ktorý sa používa na overenie, či zo vzoriek zistený rozdiel priemerov môže byť náhodný, alebo je štatisticky významný. Významný rozdiel (p < 0,05) znamená, že medzi výbermi existuje vzťah.

Dôležitým faktorom, ktorý môže vplývať na vznik diabetickej retinopatie, sú zvýšené hodnoty glykémie nalačno a po jedle. Hypotézou 1 sme zisťovali, či postprandiálna hyperglykémia je silnejším prediktorom diabetickej retinopatie než preprandiálna hyperglykémia. Na testovanie rozdielov medzi glykémiami nalačno a po jedle sme použili štatistickú metódu Studentov t-test. Z tabuľky 1 vyplýva, že vypočítané p = 1,071, teda je väčšie ako štandardne požadovaná hladina 0,05, preto nemôžeme tvrdiť, že hyperglykémia po jedle je silnejším prediktorom diabetickej retinopatie ako hyperglykémia nalačno.

Mnohí diabetici pokladajú počítanie sacharidových jednotiek v jedle za nepodstatné. Dokonca sa nechcú vracať k počítaniu ani vtedy, keď to už vedia. Motiváciou pre nich by mala byť uspokojivá hladina cukru v krvi a poznatok, že dobrou diabetickou kompenzáciou môžu oddialiť, alebo dokonca aj predísť diabetickým komplikáciám. Vplyv počítania sacharidových jednotiek na výkyvy glykémie sme zisťovali hypotézou 2.

Ako je zrejmé už z prvého pohľadu na tabuľku 2, súvislosť počítania sacharidových jednotiek v jedle s častými výkyvmi glykémie sa preukázala. Na základe Cohenovej škály pre interpretáciu korelačných koeficientov môžeme konštatovať, že korelácia medzi nimi je „veľmi veľká“ (r = –0,804). Vypočítané p (p = 0,005) je menšie ako štandardne požadovaná hladina 0,05, preto sa hypotéza 2 v našom súbore potvrdila. Na záver môžeme vyhlásiť, že počítaním sacharidových jednotiek v jedle sa podľa našich zistení znižujú výkyvy glykémie počas dňa.

Ak diabetik množstvo jedla neprispôsobuje fyzickej aktivite, môže mu prudký pokles hladiny cukru v krvi spôsobiť vážne problémy. V dotazníkovej položke 25 mali respondenti uviesť, či sa venujú nejakej pohybovej aktivite. Podľa tejto odpovede sme respondentov rozdelili do skupín a testovali vo vzťahu k hodnotám glykovaného hemoglobínu, ktorý slúži k posúdeniu kompenzácie diabetu počas dlhšieho časového úseku.

Pearsonov korelačný koeficient vo vzorke 127 diabetikov je r = 0,574 (tab. 3). Podľa Cohenovej škály pre interpretáciu korelačných koeficientov ide o veľkú koreláciu. Tvrdenie posilňuje i hodnota p = 0,005, ktorá svedčí o výraznej štatistickej významnosti rozdielov. Zistili sme, že diabetici vykonávajúci nejakú fyzickú aktivitu mali nižšie hodnoty glykovaného hemoglobínu než diabetici, ktorí sa nevenovali žiadnej fyzickej aktivite. Preto môžeme tvrdiť, že fyzická aktivita významne zvyšujúca využitie glukózy v periférnych tkanivách má nenahraditeľný pozitívny efekt na kompenzáciu diabetu.

Selfmonitoring glykémie by sa mal brať do úvahy, pretože je to v súčasnosti najpraktickejšia metóda na určenie postprandiálnej glykémie. Veľká časť manažmentu diabetes mellitus je v rukách samotného diabetika. Vplyv selfmonitoringu na kompenzáciu diabetu sme zisťovali prostredníctvom 4. hypotézy.

Tabuľka 4 – z hodnoty Pearsonovho korelačného koeficientu, ktorý je mierou lineárnej závislosti našich dvoch premenných r = –0,322 a zvolenej signifikancii p = 0,004, vyplýva, že pravidelným selfmonitoringom glykémie sa znižujú hodnoty glykovaného hemoglobínu u sledovaných diabetikov. Preto na záver môžeme konštatovať, že pravidelný selfmonitoring glykémie má vplyv na dobrú kompenzáciu diabetu.

zdroj tabulek: autorky

Diskusia

Donedávna sa liečba diabetu sústreďovala prevažne na zníženie hladín glykovaného hemoglobínu s dôrazom na glykémiu nalačno. Hoci kontrola hyperglykémie nalačno je nutná, obvykle nestačí na dosiahnutie optimálnej glykemickej kontroly. Pribúdajúci súbor dôkazov nasvedčuje tomu, že zníženie výkyvov glykémie po jedle je rovnako dôležité alebo snáď ešte dôležitejšie na dosiahnutie cieľových hodnôt glykovaného hemoglobínu.

Je dokázané, že postprandiálna hyperglykémia je asociovaná so zvýšeným rizikom vzniku a rozvoja diabetických makrovaskulárnych ochorení. Stále je však nedostatok údajov o vzťahu medzi postprandiálnou hyperglykémiou a mikrovaskulárnymi komplikáciami. Observačná prospektívna štúdia z Japonska ukázala, že postprandiálna hyperglykémia je lepším prediktorom diabetickej retinopatie ako preprandiálna glykémia. Investigátori uskutočnili prierezovú štúdiu s 232 diabetikmi 2. typu neliečenými inzulínom. Mnohonásobnou regresnou analýzou zistili, že postprandiálna hyperglykémia nezávisle korelovala s incidenciou diabetickej retinopatie (Mokáň, 2007).

Štúdia Kumamoto, ktorá u pacientov s diabetom 2. typu použila na kontrolu glykémií nalačno aj po jedle režim viacnásobných denných dávok inzulínu, zistila lineárne zakrivený vzťah medzi retinopatiou a kontrolou glykémií nalačno aj po jedle. Táto štúdia ukázala, že pri hodnotách glykémií nalačno < 6,1 mmol/l a postprandiálnych glykémií < 10 mmol/l nedochádza k vzniku alebo progresii retinopatie. Štúdia Kumamoto potvrdzuje, že zníženie postprandiálnej glykémie aj glykémie nalačno je výrazne asociované so znížením retinopatie (Mokáň, 2007).

Slivka (2009) uvádza, že v záujme udržania normoglykémie sa diabetikom odporúča povolenú dávku sacharidov rovnomerne rozdeliť počas celého dňa, aby sa predišlo postprandiálnym hyperglykémiám i hypoglykémiám po podaní inzulínu. Pre dodržiavanie povolenej dávky sacharidov v každodennej strave sa odporúča počítanie sacharidových jednotiek v jedle alebo váženie jednotlivých porcií potravín s prepočítavaním obsahu sacharidov v nich použitím príslušných tabuliek.

Kreze-Spirová (2007) vo svojej knihe píše, že nepravidelné a nesprávne stravovanie je pri diabete nevhodné. V takomto prípade nie je možné udržať dobrú kompenzáciu diabetu, od ktorej závisí rozvoj chronických komplikácií diabetu. Vo veľkej miere tu zohráva dôležitosť efektívna edukácia pacienta a jeho disciplinovanosť.

American Association of Diabetes Educators (AADE) poukazuje na potrebu a nevyhnutnosť zmeny správania sa jedincov postihnutých diabetom a zároveň vymedzuje sedem oblastí, v ktorých sa má zmena správania hodnotiť – stravovanie, fyzická aktivita, dodržiavanie farmakoterapie, selfmonitoring glykémie, hypoglykémia a príliš vysoká hyperglykémia, redukcia rizík rozvoja chronických komplikácií a život s diabetom (Škrha et al., 2009).

Pre pacientov s diabetes mellitus 2. typu je pravidelná fyzická aktivita dôležitou zložkou liečby. Keďže ide spravidla o starších, často obéznych ľudí, ktorí môžu mať výrazné dlhodobé komplikácie, začať s fyzickou aktivitou môže byť pre nich namáhavé. Preto je nutné voliť cviky so zníženým rizikom úrazu tak, aby podporovali ich motiváciu a účasť. Výborným začiatkom je chôdza, prechádzky, turistika, cviky s nohou alebo bicyklovanie. Naopak neodporúča sa lietanie, potápanie alebo horolezectvo.

Vlková (2007) vo svojej práci uvádza, že fyzická aktivita je neoddeliteľnou súčasťou liečby diabetu. Program pravidelnej fyzickej aktivity prispôsobený prítomným komplikáciám je odporúčaný všetkým diabetikom. Je prospešný pre zdravie ako aj pre redukciu hmotnosti. Dnes je všeobecne známe, že celosvetová epidémia diabetu 2. typu je spojená so zníženou fyzickou aktivitou. Pravidelná fyzická aktivita sa tak stáva dôležitou zložkou nielen liečby, ale i prevencie ochorenia. Fyzická aktivita a kontrola telesnej hmotnosti sú základnými piliermi účinného manažmentu diabetu. V súčasnosti je málo pochybností o dôležitosti a prínose pravidelnej fyzickej aktivity v kompenzácii diabetu (Mokáň, 2007).

Opakované meranie glykémie predstavuje pre diabetika jediný spôsob, ako získať obraz o hladinách glykémie v priebehu dňa. Potvrdzujú správnosť nastavenej liečby alebo naopak varujú, že organizmus je v nebezpečenstve. Preto je potrebné merať si glykémiu pravidelne. Jednorazové meranie nestačí, pretože hladina glykémie sa v priebehu dňa mení v závislostí od fyzickej aktivity, jedla alebo aplikácie inzulínu. Všeobecne sa odporúča, že pacienti liečení inzulínom by mali vykonávať selfmonitoring glykémie aspoň 3-krát denne. Selfmonitoring glykémie u diabetikov, ktorí nie sú liečení inzulínom, má byť individualizovaný podľa liečebného režimu a hladiny kontroly (liečba diétou a PAD – najčastejšie 3-krát týždenne).

Z dlhoročnej štúdie UKPDS (United Kingdom Prospective Diabetes Study) vyplýva, že čím sú glykémie vyššie, a teda aj glykovaný hemoglobín, a čím to dlhšie trvá, tým vyššie je aj riziko diabetickej retinopatie, čo potvrdzuje aj neuspokojivú kompenzáciu diabetu. Pri udržaní hodnôt glykovaného hemoglobínu do 7 % po dobu desiatich rokov sa znížilo riziko vývoja mikrovaskulárnych komplikácií o 25 % (Škrha et al., 2009).

Podľa Mokáňa (2007) je selfmonitoring glykémie v súčasnosti optimálnou metódou na stanovenie hladín glykémie, pričom dovoľuje diabetikom získať a použiť informácie o hladinách glykémií v reálnom čase. To umožňuje včasný zásah s cieľom dosiahnutia a udržania glykémií v takmer normálnom rozsahu a poskytuje tiež spätnú väzbu ľuďom s diabetom. Preto mnohé diabetologické organizácie a medicínske asociácie odporúčajú diabetikom selfmonitoring.

Zatiaľ čo väčšina prác sa zameriava na užitočnosť selfmonitoringu u diabetikov liečených inzulínom, mnohé štúdie preukazujú výsledky, ktoré vedú k väčšiemu zníženiu glykovaného hemoglobínu u diabetikov 2. typu, ktorí nevyžadujú liečbu inzulínom, v porovnaní s programami bez použitia selfmonitoringu (Haluzík et al., 2013).

Prebiehajú však stále diskusie na tému klinických výhod selfmonitoringu u inzulínom neliečených diabetikov 2. typu. Niektoré štúdie ukázali malý alebo žiadny rozdiel v glykemickej kontrole vyjadrenej hodnotou glykovaného hemoglobínu, keď porovnali použitie selfmonitoringu a testovanie glukózy v moči, zatiaľ čo iné štúdie preukázali, že selfmonitoring má výrazné výhody v zlepšovaní glykemickej kontroly (Mokáň, 2007).

Celkovo z nášho výskumu vyplýva, že je potrebné venovať zvýšenú pozornosť glykemickej kontrole diabetikov, pričom pokles glykémií by nemal byť prudký a optimálna kompenzácia glykémií by sa mala dosiahnuť pozvoľne v priebehu niekoľkých mesiacov.

 

Záver

Diabetická retinopatia je závažné ochorenie, ktoré podstatne mení kvalitu života pacientov. Dôsledná prevencia retinopatie, ktorá začína adekvátnou liečbou základného ochorenia – diabetes mellitus a snahou o dosiahnutie čo najlepšej metabolickej kompenzácie u pacienta, vrátane využitia moderných, intenzifikovaných režimov liečby, sú schopné podstatne znížiť chorobnosť a oddialiť predčasnú invalidizáciu a úmrtie pacienta. Zároveň umožňujú aj významne zlepšiť kvalitu jeho života. Okrem samotného medicínskeho a etického rozmeru majú tieto pozitívne výsledky aj nesporný farmakoekonomický aspekt.

Významným prínosom v prevencii diabetickej retinopatie sú lekári a sestry. Liečebno-preventívnymi postupmi, empatickým prístupom, vhodnou a efektívnou edukáciou pacienta a formovaním postojov diabetika k jeho zdraviu významne prispievajú k zlepšeniu kvality života, lebo bez poučeného a spolupracujúceho diabetika je liečba diabetu odsúdená k neúspechu. Je teda dôležité, aby pacienti s diabetes mellitus už od zistenia tohto ochorenia dostávali kvalitné informácie čo najvhodnejšou formou, a tak mohli byť sami organizátormi správnej a kvalitnej starostlivosti o seba.

Dôležité je, aby všetci ľudia na celom svete vedeli o ochorení diabetická retinopatia čo najviac a snažili sa o čo najtesnejšiu kompenzáciu diabetu. Kompenzáciou diabetu môžeme veľkej väčšine pacientov umožniť takmer normálny spôsob života, vrátiť im subjektívny pocit zdravia a vytvoriť vhodné podmienky pre zmiernenie a oddialenie komplikácií diabetu. No pokiaľ nás toto ochorenie predsa len postihne, môžeme sa vďaka pravidelnej kontrole glykémií dožiť vysokého veku.

 

PhDr. Mária Popovičová, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
PhDr. Božena Kovácsová, Ambulancia praktického lekára pre dospelých, Veľké Kapušany

 

Literatúra:

1. Barkasi D, Barkasi R. Význam centier sociálneho poradenstva a edukácie diabetikov. Diaspektrum. 2016;5(1):6–9. ISSN: 1337-592X

2. Cihelková I, Souček P. Atlas makulárních chorob. 1. vyd. Praha: Galén, 2005. ISBN 80-7262-370-2

3. Edelsberger T. Encyklopedie pro diabetiky. 1. vyd. Praha: Maxdorf, 2009. ISBN 978-80-7345-189-9

4. Fryková D. Edukácia – významný prvok v liečbe diabetes mellitus. Diaspektrum. 2011;5(2):22. ISSN 1336-9822.

5. Haluzík M et al. Praktická léčba diabetu. 2. vyd. Praha: Mladá fronta, 2013. ISBN 978-80-204-2880-6

6. Kreze-Spirová E. Moja kniha o cukrovke. Bratislava: Evyan, 2007. ISBN 978-80-968599-7-9

7. Kvapil M, Perušicová J. Postprandiální glykémie. 1. vyd. Praha: Triton, 2006. ISBN 80-7254-785-2

8. Martinka E. Národný diabetologický program. Bratislava: Slovenská diabetologická spoločnosť, 2012. 12 s.

9. Mokáň M. Odporúčania pre manažment postprandiálnej glykémie. 1. vyd. Brusel: International Diabetes Federation, 2007. ISBN 2-930229-48-9

10. Murgová A. Špecifiká ošetrovateľskej starostlivosti u pacienta s ochorením diabetes mellitus. In Diaspektrum. 2016;5(1):14–17. ISSN 1337-592X

11. Rybka J a kol. Diabetologie pro sestry. 1. vyd. Praha: Galén, 2006. ISBN 80-247-1612-7

12. Slivka M. Nutričná terapia diabetes mellitus. 1. vyd. Prešov: DAH, 2009. ISBN 978-80-969865-6-9

13. Škrha J et al. Diabetologie. 1. vyd. Praha: Galén, 2009. ISBN 978-80-7262-607-6

14. Šmahelová A, Lášticová M. Diabetologie pro farmaceuty. 1. vyd. Praha: Mladá fronta, 2011. ISBN 978-80-204-2519-5

15. Vlková Z. Cvičení při cukrovce. 1. vyd. Praha: Triton, 2007. ISBN 978-80-7387-011-9

16. Kvapil M, Perušicová J. Postprandiální glykémie. 1. vyd. Praha: Triton, 2006. ISBN 80-7254-785-2

 

Recenzovali:

PhDr. Petr Snopek, DiS. – Ústav zdravotnických studií, Fakulta humanitních studií, Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně
PhDr. Jana Novotná, Ph.D. – Katedra sociální práce, Vysoká škola polytechnická Jihlava

 

• tisk
• předplatit si