Ošetrovateľská starostlivosť o paliatívnych pacientov

Súhrn: Právo človeka na dôstojné umieranie a tiež dôstojnú smrť by malo byť základným etickým princípom každej humánnej demokratickej spoločnosti, ktorá rešpektuje medzinárodne deklarované ľudské práva. Charta práv pacientov uvádza, že „pacient má právo na zmiernenie utrpenia a bolesti v súlade so súčasným stavom medicínskeho poznania a zásadami ľudskosti, na humánnu terminálnu opateru a dôstojné umieranie, ako aj na pietne zaobchádzanie s jeho telom“. Nasledujúci text ponúka ucelený pohľad na ošetrovateľskú starostlivosť a prízvukuje potrebu individuálneho a súčasne multidisciplinárneho prístupu v starostlivosti o paliatívneho pacienta.

Kľúčové slová: paliatívna starostlivosť – sestra – nevyliečiteľne chorý – umierajúci pacient – umieranie – smrt.

Nursing care of lenitive patients

Summary: The human law to dignified dying as well as dignified death should be elementary ethical principle of each human democratic society which respects internationally declared human rights. Legal patient charter indicates that „a patient has the right to relieve suffering and pain in accordance with current condition of medical knowledge and human principles, on human terminal care and dignified dying as well as pious treatment with their body.“ The following text offers integrated view on nursing care and puts a stress on individual and at the same time multidisciplinary approach in care about lenitive patient.

Key words: lenitive care – nurse – incurable ill – dying patient – dying – death.

Úvod

Paliatívna starostlivosť je vo všeobecnosti považovaná za prirodzenú starostlivosť, za súčasť života, ktorá má úctu ku každému človeku, rodine a samotnému životu, a má určité priority orientované na morálne a etické hodnoty. Táto starostlivosť výrazne prispieva k lepšej kvalite života ťažko chorých a umierajúcich, a to hlavne využitím interdisciplinárnej a multidisciplinárnej tímovej práce zdravotníkov s rôznymi znalosťami a skúsenosťami. Je zameraná ako na fyzické, tak aj na psychické problémy jednotlivých pacientov, vyplývajúce z nevyliečiteľného ochorenia, hlavne v terminálnom štádiu ochorenia, až po samotnú smrť.

Keďže s umierajúcimi pacientmi sa stretávame takmer vo všetkých zdravotníckych zariadeniach, stáva sa paliatívna starostlivosť základnou súčasťou profesionálnej roly sestry. Preto je dôležité, aby znalosti paliatívnej starostlivosti boli dostupné všetkým sestrám, ktoré sa starajú o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov, bez ohľadu na ich diagnózu či typ zdravotníckeho zariadenia.

Sestra a komplexný prístup v paliatívnej starostlivosti Pohľad na paliatívnu medicínu a paliatívnu starostlivosť sa postupom času menil. Spočiatku bola táto starostlivosť vnímaná skôr ako ďalšia liečba pri zlyhávaní všetkých ostatných dostupných terapeutických postupov a bola prísne oddelená od tzv. kuratívnej liečby. Neskôr bola vnímaná ako súčasť starostlivosti o výhradne onkologického pacienta, ale ako sa exponenciálne znižoval podiel kuratívnej liečby, tak sa zvyšoval podiel paliatívnej liečby a hranica bola prísne stanovená.

Na pracoviskách, kde je paliatívny tím súčasťou bežnej starostlivosti o onkologického pacienta, sa paliatívna starostlivosť stáva integrálnou súčasťou liečebného postupu bez definovanej hranice. Tak sa môže pacient, ktorému sa stabilizovali nepríjemné symptómy alebo metabolické komplikácie, posunúť tímu, ktorý by následne mohol riešiť samotnú liečbu symptómov – ponúknuť pacientovi chemoterapiu alebo účasť v klinických štúdiách, prípadne zvážiť chirurgický zákrok, ktorý povedie k predĺženiu kvalitného života pacienta (Škripeková, 2009). „Paliatívna starostlivosť je aktívna celková starostlivosť o pacientov v čase, keď ich choroba už nereaguje na kuratívnu liečbu, takže kontrola bolesti a iných symptómov a psychologických, sociálnych a duchovných problémov sa stáva prvoradou. Celkovým cieľom paliatívnej starostlivosti je najvyššia možná kvalita života pacienta a jeho rodiny.“ (Hanzlíková, 2002)

U nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov sa sestra často stretáva hlavne s problémom nedostatočnej spolupráce pacienta, s poruchami v sebaoceňovaní, popieraním daných skutočností, stavmi duševnej tiesne, bezmocnosťou, strachom a úzkosťou. Je preto veľmi dôležité, aby sestra pacientovi neustále naznačovala, že je tu len pre neho a chce mu pomôcť a poradiť. Ideálne je, ak má sestra kvalifikovanú pomoc v osobe psychológa, resp. člena ošetrovateľského tímu. „Pri každej ľudskej činnosti je najdôležitejšie zvoliť správny postup práce. Veľakrát si neuvedomujeme, čo chorý stráca (postavenie, súkromie, životný rytmus, cudnosť) a čo mu naopak pribudne (bolesť, nevládnosť, nevoľnosť, obavy). Práve preto je nutné rešpektovať, že pacient má právo na kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť a na vľúdne zaobchádzanie s ohľadom na prejavy jeho ochorenia, a takú starostlivosť mu aj ponúknuť.“ (Bocková, 2008, s. 39)

Človek ako sociálny tvor počas života vstupuje a plní rôzne sociálne úlohy v závislosti od daného sociálneho prostredia. Invalidita, dlhodobá pracovná neschopnosť, opakované hospitalizácie a ekonomická a sociálna nestabilita, narušená funkcia rodiny ako aj ďalšie okolnosti menia základné potreby pacienta.

Najčastejšími problémami v sociálnych potrebách nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov sú: pocit osamelosti, porucha adaptácie, porucha sociálnej interakcie, porucha verbálnej komunikácie, porucha plnenia rolí, sociálna izolácia (Porubčanová, 2005). Dôležitou úlohou sestry je preto snažiť sa odstraňovať zistené poruchy sociálnych vzťahov pacienta, pomáhať mu pri zmierovaní sa s jeho rodinnými príslušníkmi, priateľmi a známymi.

Sestra musí pristupovať k pacientovi vždy individuálne, pretože ona je tá, ktorá s ním trávi najviac času a stáva sa jeho dôverníkom. Je potrebné, aby zaobchádzala s pacientom trpezlivo, dôstojne a citlivo, zvlášť vo chvíľach jeho negatívnych emočných prejavov, ktoré môže eliminovať alebo aspoň zmierniť. Na druhej strane je ale potrebné povedať, že v istých špecifických situáciách je lepšie ponechať pacienta „prejaviť sa“ tak, ako to práve on cíti. Z vyššie uvedeného teda vyplýva náročnosť intervencií, ktoré má sestra dodržiavať vo vzťahu k paliatívnemu pacientovi.

V kontexte nášho vzťahu s pacientom by sme si mali uvedomovať, ako nesmierne záleží na tom, kto sme, pacient totiž pozná pretvárku. Nemali by sme hovoriť o živote a smrti bez bázne a úcty a mali by sme sa znovu učiť pokore. Nikdy by sme nemali uvažovať o pacientoch v akýchsi abstraktných pojmoch (Munzarová, 2005). 

Paliatívna starostlivosť sa poskytuje tímovo

V paliatívnej starostlivosti sa najviac zdôrazňuje holistický prístup k nevyliečiteľne chorým a umierajúcim pacientom. Je preto veľmi dôležité, aby túto komplexnú starostlivosť zabezpečoval tím odborníkov. Okrem iného je veľmi hodnotná a priam potrebná pomoc dobrovoľníkov, ktorí sprevádzajú a svojou prítomnosťou pomáhajú ťažko chorým a umierajúcim pacientom ako aj ich rodinám. Paliatívna starostlivosť je realizovaná prostredníctvom multidisciplinárnych tímov odborníkov, v ktorých má každý člen svoje nezastupiteľné miesto. Táto práca vyžaduje súčasne profesionálny prístup, ako aj spoluprácu jednotlivých členov, a to na vysoko profesionálnej úrovni. Najlepšiu možnú starostlivosť v tejto oblasti môžu poskytnúť iba ľudia, ktorí sú sami vyrovnaní so svojou vlastnou smrteľnosťou, a hlavne tí, ktorí majú skutočne radi ľudí. Povinnosťou každého multidisciplinárneho tímu je vytvoriť také prostredie, kde sa bude pacient cítiť spokojný, bezpečný, a hlavne bude mať svoje pohodlie.

Pacient a jeho rodina sú centrom starostlivosti, do ktorej sa zapájajú ako poskytovatelia starostlivosti, tak aj vykonávatelia nepriamych podporných služieb. Pacient a rodina sú teda integrálnymi členmi multidisciplinárneho tímu, a iba oni sú tí, ktorí poznajú, aké zmeny pre chorobu v ich živote nastali (Hanzlíková, 2004). 

Intervencie sestry v rámci paliatívnej starostlivosti

→ snažiť sa zistiť, akým spôsobom pacient svoju chorobu prijíma, čo o nej a jeho liečbe vie, všímať si neverbálne prejavy, po konzultácií s lekárom edukovať pacienta o jeho chorobe, liečbe a prognóze ochorenia, nabádať chorého, aby sa pýtal, ak niečomu nerozumie, alebo nepozná;

→ zhodnotiť vplyv životných udalostí, ktoré pacienta postihli a môžu spôsobiť jeho problémy v psychickej, sociálnej, emočnej a duchovnej sfére, pomáhať pacientovi pri ich prekonávaní;

→ zistiť vzdelanie a hodnotový rebríček pacienta, jeho názory, návyky v kultúrnej, náboženskej a sociálnej oblasti, zistiť motivačné činitele v správaní sa;

→ zapájať pacienta do ošetrovateľského plánu a umožniť jeho spolurozhodovanie;

→ povzbudzovať pacienta na dosahovanie bezprostredných cieľov primeraných jeho stavu, ponechať pacienta, aby v činnostiach postupoval svojím vlastným tempom, rešpektovať momentálne nálady pacienta, zapojiť do ošetrovateľského programu i podporné osoby pacienta;

→ vytvoriť medzi pacientom a sestrou pozitívny vzťah a atmosféru dôvery, uznať obavy a strach pacienta, prijímať pacienta takého, aký je, i s jeho prežívaním choroby; 

→ zoznamovať pacienta i podporné osoby s príslušnou odbornou literatúrou a možnosťami spolupráce rôznych spolkov a inštitúcií, ak je to možné, umožniť mu zapojenie sa znova do jeho obľúbených aktivít;

→ oboznámiť pacienta s možnosťami špecializovanej pomoci – psychiatrická konzultácia, sesterská špecializovaná pomoc, sociálne služby, duchovná opora;

→ zistiť, aký má jedinec vzťah k duchovným hodnotám, k životu, k smrti, zistiť dôležitosť viery v živote pacienta, rešpektovať jeho názory a vyznávané duchovné princípy, vytvárať potrebné podmienky na jeho vnútorné sústredenie sa, praktizovanie náboženských úkonov, prípadne ponúknuť alternatívu relaxačných cviční a meditácie (možné aj v skupine), umožniť duchovné sprevádzanie kňazom a prijímanie príslušných sviatostí;

→ rešpektovať neschopnosť pacienta zaoberať sa zmyslom života alebo dôvodmi, prečo žil (Porubčanová, 2005).

Záver

„Spoločnosť ovplyvňuje smrť a zomieranie. Smrť so zomieraním ovplyvňuje spoločnosť.“ (Porubčanová, 2005, s. 68)

Situácia nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov, ako aj ich rodín, je často zložitá a jej riešenie nie je jednoduché. V súčasnosti pribúda mnoho civilizačných chorôb, ľudstvo starne a tento problém sa nás stále viac, až bytostne dotýka. Ak spoločnosť nevytvorí prijateľné podmienky pre nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov, indukuje psychickú, sociálnu až duchovnú smrť, ktoré by mohli nastať skôr ako smrť fyzická. A to by sa nikdy nemalo stať. V budúcnosti je ťažko očakávať abstraktný teoretický model starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov. Reálny je nový prístup sestier a ostatných zdravotníckych pracovníkov, náležitá komplexná starostlivosť, ľudský prístup s pocitom solidarity a primerane možný komfort, ktorý je pre túto komunitu potrebný a jednoznačný. Paliatívna starostlivosť sa do budúcnosti rysuje ako priorita spoločnosti v jednom rade s prevenciou, diagnostikou a liečbou. Pomáha všetkým nevyliečiteľne chorým a umierajúcim prijať realitu smrti ako prirodzenej súčasti života a povzbudzuje nájsť duchovný zmysel života. Dokáže dosiahnuť konsenzus medzi pacientom, rodinou, sestrou a ostatnými zdravotníkmi. Dokáže nastoliť rovnováhu vedeckého prístupu, zvyšuje kvalitu života, humanizuje proces zomierania, vytvára jednotiaci model paliatívnej a inštitucializovanej starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich (Fabuš, 2009).

 Mgr. Viktória Lukacková, Nemocnica Andreja Leňa, COS, Humenné, SR

Literatura:

1. Bocková J. ošetrovanie pacienta po autológnej transplantácii. In: Sestra a lekár v praxi. č. 7–8, roč. VII., 2008, s. 39. ISSN 1335-9444.

2. Fabuš S, Kulichová M. Model zomierania pre tretie tisícročie. [online], 2009 [cit. 2009-12-22]. Dostupné na: http:// hospice.cz/model.html.

3. Hanzlíková A et al. Úloha ošetrovateľstva v ochrane komunitného zdravia. 2. diel. Bratislava: univerzita Komenské- ho, 2002, 126 s. ISBN 80-223-1534-6.

4. Hanzlíková A et al. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin: Osveta, 2004, 216 s. ISBN 80-8063-155-7.

5. Munzarová M., Zdravotnická etika od A do Z. Praha: Grada, 2005, 156 s. ISBN 80-247-1024-2.

6. Porubčanová P. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2005, 277 s. ISBN 80-7162-581-7.

7. Škripeková A. Indikácie parenterálnej výživy u onkologických pacientov a problémy s tým spojené. In: Paliatívna medicína a liečba bolesti. Roč. II., 2009, s. 86–89. ISSN 1337-6896.

Recenzovali:

MUDr. Dušan Sukovský, primár chirurgického oddelenia Nemocnice A. Leňa Humenné, n. o.

MUDr. Marek Basoš, sekundár chirurgického oddelenia Nemocnice A. Leňa Humenné, n. o.

 

• tisk
• předplatit si