Zdravotné a sociálne aspekty práce s klientmi zariadení sociálnych služeb, trpiacimi Alzheimerovou chorobou

Súhrn: V príspevku sa venujeme zdravotným a sociálnym aspektom práce profesionálov pracujúcich s osobami trpiacimi demenciou. Poukazujme najmä na metódy a formy práce s touto skupinou ľudí. Osobitne sa venuje špecifikám práce soci­álnych pracovníkov pri starostlivosti o osoby s demenciou.

Kľúčové slová: starší osoby – demencia - metódy a formy práce s osobami s demenciou

(Health and social aspects of working with clients of social services suffering Alzheimer‘s dementia)

Summary: In the paper we discuss to health and social aspects work professionals working with persons suffering from dementia. We focus on the methods and forms of working with this group of people. Specifically, given the specificities of the work of social workers to care for people with dementia.

Keywords: older people – dementia - methods and forms of work with people with dementia

Úvod

Geriatrické syndrómy predstavujú ne­špecifické komplikácie, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s chorobou, kto­rou senior trpí. Sú komplexné, majú súčasne zložku somatickú, psychickú a sociálnu, a to v príčinách aj v preja­voch. Patria k nim: syndrómy pato­logického starnutia, dlhovekosť, imo­bilizačný syndróm, poruchy výživy, geriatrický maladaptačný syndróm, sklon k infekčným ochoreniam, de­mencia, depresia, delírium, inkon­tinencia, retencia moča, obstipácia, poruchy spánku, poruchy termore­gulácie, pády a úrazy, ortostatická hy­potenzia, dekubity, slepota a hluchota, geriatrické sociálne syndrómy a perimortálne syndrómy. (Hegyi, 2004)

Psychické poruchy sú veľmi časté v celej populácii a ich výskyt vo vyššom veku je spojený aj so sociálnym statu­som človeka, s prítomnosťou telesných a zmyslových porúch. Medzi najviac rozvinuté geriatrické syndrómy patria demencia, depresia a delírium.

Delírium sa označuje ako akútna zmätenosť charakterizovaná súčasne poruchou vedomia a pozornosti, vní­mania, myslenia, pamäti, správania, emócií, alebo cyklu spánku a bdenia ((Hegyi, 2001). Intenzita delíria je rôz­na, kolíše. Jedná sa o prechodný stav, ktorý trvá maximálne štyri týždne. Vzniká ako komplikácia niektorých chorôb, pri užívaní liekov alebo pri in­štitucionalizácii (hospitalizácia, prí­chod seniora do zariadenia sociálnych služieb apod).

Demencia súvisí s ochorením moz­gu a prejavuje sa tromi okruhmi po­rúch: poruchou kognitívnych funkcií, poruchami správania a emotivity a poruchami aktivít denného živo­ta (napr. schopnosť obliecť sa) (Kal­vach et al., 2004). Starostlivosť o pa­cienta s demenciou predstavuje veľkú záťaž pre opatrovateľov a vedie u nich k zhoršeniu zdravotného stavu, k po­ruchám fyzickým, prípadne psychic­kým.

Depresia je najvážnejšia afektí­na porucha vyššieho veku. Má rôz­ne formy od smútku všedného dňa cez protrahovanú formu existenciál­nej depresie až po plne rozvinutú for­mu patickej depresie. Asi 15% osôb vo veku nad 65 rokov trpí depresiou, z to­ho asi 4% jej ťažkou formou. Obvyk­lou vyvolávajúcou príčinou je odchod do dôchodku, smrť partnera alebo od­sun do inštitucionálnej starostlivosti. Depresiu môžu vyvolať niektoré lieky. Klinický obraz prebieha ako poruchy nálad, zmeny v obsahu myslenia, zme­ny správania, zmeny telesných a ve­getatívnych funkcií so zvláštnym kli­nickým obrazom v starobe. Obávanou komplikáciu je samovražda. (Vöröso­vá, Peťková, 2006)

Základné delenie psychiatric­kých diagnóz vyčleňuje tzv. organic­ké duševné poruchy vrátane sympto­matických, medzi ktoré patria demen­cie alzheimerovho typu, vaskulárne, symptomatické, delírium, organic­ký anamnestický syndróm, organické poruchy osobnosti.

Alzheimerova demencia

Alzheimerova demencia je najčastej­šou demenciou, ktorá je zodpovedná približne za ²/₃ všetkých demencií. Ty­pickým je nenápadný začiatok ochore­nia s trvale progredujúcim sa zhoršo­vaním duševných schopností. U kli­entov, u ktorých prepukne ochorenie pred 65. rokom života, je progresia ochorenia rýchlejšia v porovnaní s kli­entmi, u ktorých sa ochorenie prejaví po 75. roku života. Ochorenie trvá zvyčajne 8-10 rokov a končí smrťou, indi­viduálne rozpätie prežitia je 2-20 ro­kov.

Začiatok Alzheimerovej demen­cie je veľmi nenápadný a symptómy sú nepochybne predchádzané asymptomatickým predklinickým štádiom. Postupne sa u Alzheimerovej demen­cie začínajú objavovať prvé subjektív­ne a obvykle nešpecifické príznaky a obtiaže, ako napr. zábudlivosť, únav­nosť, podráždenosť, strata záujmu, zhoršená schopnosť učiť sa a prijímať informácie, či nechuť pracovať pod ča­sovým stresom.

Uvedené problémy sa však mô­žu objaviť aj ako súčasť normálneho starnutia, alebo ako sprievodné znaky iných somatických ochorení. V tomto štádiu sa nedá len z klinicky manifes­tovaných príznakov stanoviť diagnózu demencie.

Okrem kognitívnych porúch sa prakticky u všetkých postihnutých osôb v rôznej miere vyskytujú aj poruchy osobnosti (menšia otvorenosť, strata záujmu, vnímavosti a vrelosti vo vzťahoch a v prejavovaní citov voči ostatným, iritabilita, neuroticizmus, nezrelosť, nestálosť, egocentrizmus, nezodpovednosť), poruchy motivácie (strata spontaneity, strata motivácie až apaticko-abulický syndróm) a so­ciability.

Obťažujúce poruchy správania,

Pre personál zravotníckych alebo so­ciálnych zariadení sú obťažujúce po­ruchy správania, ktoré sa objavu­jú v skorších aj pokročilejších fázach ochorenia približne u 50-60 % klien­tov. V neskorších fázach Alzheimero­vej demencie vidíme často aj psycho­tické symptómy, ako sú halucinácie, bludy, ilúzie, objavujú sa stavy nepo­koja a agitovanosti, blúdenia, agresie a dezorganizácie spánkového rytmu. Tieto stavy si vyžadujú intervenciu psychiatra a liečbu psychofarmakami a obvykle bývajú dôvodom na trvalé umiestnenie klienta do inštitucionál­nej starostlivosti.

Zhodnotenie závažnosti ochorenia, Global Deterioration Scale

Pre zhodnotenie závažnosti ochore­nia a jeho progresiu, ako aj k sledova­niu účinnosti liečby sa používa Škála celkovej deteriorácie (zhoršenia rozu­mových schopností) tzv. Global De­terioration Scale, GDS, ktorú vyvinul začiatkom osemdesiatych rokov ame­rický gerontopsychiater Barry Reis­berg, a slúžila najmä na hodnotenie pacientov s Alzheimerovou demenci­ou. Je možné ju využiť aj pre hodnote­nie ostatných typov demencií.

Ďalšie typy demencií

V klinickej praxi sa rozlišujú ešte ďal­šie typy demencií. Sú to predovšetkým vaskulárne demencie, ktorých roz­voj je etiologicky spojovaný s väčšími alebo častejšími drobnými infarktmi v rôznych oblastiach mozgu, mozgo­vým krvácaním alebo závažnou di­fúznou poruchou perfúzie. Vaskulár­na demencia začína náhle, býva prí­tomné náhle, tzv. skokové zhoršovanie kognitívnych funkcií, a celkovo krat­šie prežitie v porovnaní s Alzheimero­vou chorobou.

Kortikálne infarkty sú pozorovateľ­né podľa ostrovčekovito postihnutých kognitívnych funkcií s izolovanými de­fektmi, vyskytuje sa afázia (chorobná neschopnosť hovoriť), akalkúlia (stra­ta schopnosti počítať), alexia (chorobná neschopnosť čítať, resp. pochopiť číta­ný text), agrafia (chorobná neschopnosť písať) , agnózia ( porucha poznávania, resp. neschopnosť chápať)), ktoré sa rozvíjajú do niekoľkých mesiacov po mozgovej príhode.

Objavuje sa emočná labilita, častá je depresia. Na rozdiel od Alzheimero­vej demencie býva dlho zachovaný ná­hľad na chorobu, pomerne intaktná je aj osobnosť. V minulosti sa tento typ demencie označoval ako tzv. artério­sklerotická demencia.

Ostatné typy demencií sa vyskytujú v oveľa menšej miere a podieľajú sa na syndróme demencie iba niekoľkými percentami. Okrem pamäte sú postih­nuté veľmi často reč a zrakovo-pries­torová funkcia a vyskytuje sa porucha hybnosti, neschopnosť účelných pohy­bov - apraxia.

Frontotemporálne demencie sú charakterizované iba ľahkou poru­chou pamäti a zachovanou priestorovou orientáciou aj praxiou, ale vý­znamne postihujú osobnosť, sociálne vzťahy a afektivitu. Osobitný zreteľ si vyžadujú poruchy sociálneho správa­nia s desinhibíciou, ktorá sa prejavuje napríklad nevhodným vtipkovaním, násilnosťami, sexuálnym obťažova­ním, stratou empatie, citovou indife­renciou. V rannom štádiu sa objavujú aj poruchy reči (aspontaneita, telegra­fická stručnosť), objavujú sa primitív­ne reflexy (úchopový, sací) a častá je inkontinencia stolice.

Aspekty prístupu k starostlivosti o klienta s demenciou

Základným predpokladom vzniku po­zitívneho vzťahu medzi klientom/pa­cientom a pomáhajúcimi pracovník­mi je vzájomný rešpekt. Ide o pocho­penie a rešpektovanie pacienta takého, aký je, aj so zmenami, ktoré choroba prináša. Správanie postihnutého je­dinca je ovplyvňované chorobou, je­ho zámery aj motivácia sú nejasné, je­ho anamnéza zmenená.

Sociálna intervencia stojí na troch významných premenných:

•    interpersonálne vzťahy;    

•    efektívna starostlivosť;             

•    kontrola nad situáciou.

Interpersonálne vzťahy sa budu­jú prostredníctvom aktívnej komuni­kácie a postupov riešenia daného pro­blému. Diskusie o prostredí zahŕňajú aj prvky sociálne a kultúrne. Sociál­ne prostredie sa vzťahuje najmä k in­terpersonálnym kontaktom, ktoré ma­jú vplyv na chorého. Kultúrne prostre­die sa vzťahuje k spoločne zdieľaným hodnotám, k tradícii, histórii, k bež­nej rutine a k solidarite spoločne žij­úcich ľudí.

Cieľom efektívnej starostlivosti je zlepšiť kvalitu života, ktorá rešpek­tuje dôstojnosť, identitu a potreby oso­by s demenciou. K takejto starostli­vosti môže dôjsť len v prostredí dôve­ry a vzájomného rešpektovania. Osoba postihnutá demenciou sa v prvom ra­de stáva na opatrovateľovi závislá nie­len fyzicky, ale aj emocionálne. Postih­nutý človek sa v každej chvíli spolieha na svoje okolie a na ľudí, ktorí mu po­skytujú spätnú väzbu, najmú v oblasti pocitov bezpečia a ich vlastnej hodno­ty. Osoba s kognitívnou poruchou sa nemôže, vzhľadom na nedostatok pa­mäti, pochopenia a úsudku, prispô­sobiť rozporuplnostiam, nedorozu­meniam a pozabudnutiam. Je úlohou opatrovateľov, aby zaistili tejto osobe plynulý prísun takých správ, v ktorých nájde oporu a potvrdenie správnosti svojho správania.

Pri kognitívnych poruchách do­chádza k situáciám, ktoré môžu byť veľmi náročné pre vzájomný pracovno- klientský vzťah. Napriek tomu, že osoba s Alzheimerovou demenciou zdieľa s opatrovateľom jeden svet, čas­to naň obaja nahliadajú z rôznych per­spektív. Môže sa zdať, že osoba s ko­gnitívnou poruchou vidí, počuje a pre­žíva to isté, čo jej opatrovateľ. Môže sa zdať, že je aj fyzicky schopná rovna­kých reakcií. Avšak zážitok a reakcia sú u tejto osoby narušené vážnou de­formáciou vstupných a výstupných in­formácií. Ide o deformáciu, ktorú po­stihnutý nevie vysvetliť a za ktorú nie je zodpovedný, ktorú nemôže kom­penzovať a ktorú si väčšinou neuve­domuje. Vzhľadom na nedostatok ko­gnitívnych schopností osoba trpiaca demenciou nedokáže dospieť ku kom­promisu a ku kvalitnému vyváženému vzťahu, všetka zodpovednosť zostáva na opatrovateľovi.

Práca s osobami trpiaci demenciou

Pri práci s osobami trpiaci demenci­ou opatrovateľ smeruje k takému za­bezpečeniu a zdokonaleniu schop­ností postihnutej osoby, aby umož­nil uspokojiť základné ľudské potreby: potreba bezpečia (fyzického i psychic­kého), kontrola, náklonnosť a prísluš­nosť k spoločenstvu.

Osoba postihnutá demenciou po­trebuje mať pocit vlastnej autonómie a pocit kontroly nad svojou situáciou. Kontrola nad situáciou znamená, že človek má možnosť vyjadriť sa k spô­sobu, akým sa manipuluje s jeho veca­mi a jeho osobou, časom a priestorom. Potreby týchto osôb musia byť naplňované pri každom stretnutí s nimi, ne­závisle na tom, či sa osoba javí nedo­stupnou alebo nie.

Osoba postihnutá demenciou mô­že prežívať neistotu a je zraniteľná. V tomto prípade sa v jej konaní obja­vuje zápas o moc, očakávanie nebez­pečenstva, úteky a úniky do samoty. Za  takýchto   okolností  sa ľudia obyčaj­ne obracajú k niekomu, kto im po­skytne oporu. Hľadajú toho, kto im ponúkne útechu, pomoc a riešenie. Cieľom zdravotnej i sociálnej starost­livosti o takéto osoby je snaha vybu­dovať spojenectvo, v ktorom sú obaja aktéri - pomáhajúci pracovník aj kli­ent/pacient schopní urobiť všetko, čo je pre všedný život potrebné.

Termínom opatrovateľ je čas­to označovaná osoba, ktorá sa riad­ne a dôsledne podieľa na každodennej starostlivosti o klienta s kognitívnou poruchou. Klienti žijúci, resp. nachád­zajúci sa, v zdravotníckych alebo so­ciálnych zariadeniach prichádzajú do styku s väčším počtom profesionál­nych pracovníkov, či už z radov zdra­votníkov alebo sociálnych, resp. admi­nistratívnych pracovníkov. Je potreb­né, aby každý z týchto pracovníkov pristupoval ku klientom v zmysle re­špektovanie ich autonómie a špecifík spojených s chorou, ktorou trpia.

Presná povaha kognitívnych strát u človeka sa líši v závislosti od dru­hu demencie, ako aj od jednotlivca sa­motného. Osoby s poruchami pamäte kladú častejšie otázky, z dôvodu, aby zostali v kontakte s realitou.

Možné formy pomoci rodine s oso­bou trpiacou demenciou

Demencia je chorobný stav, ktorý ne­úmerne preťažuje predovšetkým ro­dinu a okolie osoby trpiacej demen­ciou. Pomoc rodine spočíva najmä vo vyrovnávaní sa s danou skutočnos­ťou, v porozumení kognitívnych, be­haviorálnych a komunikačných po­rúch. Jednou z možností poradenské­ho a psychoterapeutického programu pre rodinných príslušníkov osôb tr­piacich demenciou je zakladanie klubov alebo podporných skupín. Kom­plexnú formu starostlivosti o osoby s demenciou dopĺňa hospicová sta­rostlivosť.

Spôsoby starostlivosti o klientov s Alzheimerovou demenciou

S postupujúcou progresiou ochore­nia dochádza k obmedzeniu sebestač­nosti klienta, najskôr v inštrumen­tálnych a neskôr aj v základných ak­tivitách denného života. Stále sa tak zvyšuje potreba starostlivosti vyna­kladaná zo strany opatrovateľov. Preto boli v zahraničí vyvinuté formy pod­porných programov pre opatrovníkov, ako aj pre klientov samotných. Tieto formy odbornej starostlivosti o klien­ta sa na Slovensku začínajú len vytvá­rať. Medzi základné metódy a formy práce s osobami trpiacimi demenci­ou (využívané aj na Slovensku) zara­ďujeme:

Respitnú starostlivosť - odľahčuj­úcu starostlivosť vo forme krátkodo­bých pobytov v denných zariadeni­ach na niekoľko hodín v týždni. K tej­to forme starostlivosti môžeme zaradiť aj denné centrá pre klientov, ktorí sú mobilní a nemajú závažnejšie soma­tické ochorenia, ale potrebujú dohľad, aktiváciu a pravidelný režim. Také­to centrá pokrývajú s dostatočnou re­zervou pracovnú dobu príbuzných. Majú možnosť vlastnej dopravy a vy­pracovaný terapeutický a aktivačný program, stravovanie a odbornú sta­rostlivosť.

Poradenstvo – základným cieľom je nadviazať kontakt s rodinnými príslušníkmi klienta s Alzheimerovou demenciou a poskytnúť im potrebné informácie týkajúce sa ochorenia, je­ho priebehu, možností sociálno-práv­nej ochrany a spôsobov starostlivosti v dennom centre apod.

Reminiscenčnú terapiu – táto me­tóda využíva spomienky a ich vybavo­vanie prostredníctvom rôznych pod­netov. Môže byť skupinová alebo in­dividuálna, je vhodná pre klientov s ľahkým a stredným stupňom postih­nutia.

Pohybovú a tanečnú terapiu – je uznávanou metódou rozšírenou po ce­lom svete. Predstavuje psychoterapeu­tické využitie pohybu v procese zlep­šenia emocionálnej, kognitívnej, soci­álnej aj fyzickej integrácie človeka. Ide predovšetkým o psychologické fak­tory, ako je neverbálna komunikácia, koordinácia pohybov, či vytvorenie skupiny ľudí s rovnakým záujmom.

Programy tréningov pamäti – pa­tria k najviac používaným metódam. Zameriavajú sa na nácviky     obnovenia motorických funkcií: spoločné stolo­vanie, obliekanie apod.

Aktivačné programy – sú nácvi­ky základných pohybov rehabilitáci­ou a špeciálnym cvičením. Zaraďuje­me sem aj činnostnú terapiu, muziko­terapiu, arteterapiu.

Aktivity sú spracované do progra­mov, ktoré fungujú počas celého dňa. Cieľom týchto aktivít je nielen zlepše­nie stavu klienta, ale hlavne posilne­nie komunikácie, zachovanie kvality života a ľudskej dôstojnosti jedinca.

Hlavnými prístupmi využívanými v rannom štádiu choroby sú psycho­terapia, orientácia v realite, pamäťo­vý tréning, resocializačné a remoti­vačné postupy.

Psychoterapia sa pokúša redukovať nástup pocitov bezmocnosti a zúfal­stva, spojenych s diagnózou ochore­nia. Súčasťou terapeutického pôsobe­nia je využívanie pedagogicky zamera­ných aktivít, využívanie individuálnej aj skupinovej terapie, muzikoterapie, a arteterapie, ktoré sú súčasťou resocializačných techník.

Orientácia v realite predstavuje prístup, ktorého cieľom je zlepšiť orien­táciu v prostredí, kognitívne funkcie, predovšetkým pamäť a komunikačné a sociálne schopnosti. Jej základnou súčasťou je systém jednoduchých zna­kov, symbolov, ktoré umožňujú ľahšiu orientáciu v priestore.

Pamäťový tréning, kognitívna sti­mulácia a externé pamäťové pomôcky sú postupy usilujúce o zlepšenie, resp. o stabilizáciu, kognitívnych funkcií, komunikácie a sociálnych zručnos­tí. Realizujú sa formou priameho tré­ningu, individuálne alebo skupinovo, využívaním alternatívnych funkčných systémov (napr. vybavovanie zrako­vých predstáv na podporu verbálnej sluchovej pamäti apod). V individuál­nej činnosti sa často využívajú počíta­čové programy, v skupinovej skôr hra a reprodukcia čítaného a počutého. Ti­eto činnosti sa uplatňujú v práci s ľah­kými a počiatočnými prejavmi demen­cií. Externé pamäťové                  pomôcky slúžia jednotlivcom na kompenzáciu pamä­ťových strát použitím kartičiek, diá­rov. Aktivačný program pre pacientov s pokročilejším postihnutím v inštitu­cionálnej starostlivosti zahŕňa naprí­klad tréning orientácie a reality, tré­ning relaxácie a kognitívny tréning v podobe prispôsobeného prostredia schopnostiam pacientov s demenci­ou. Individuálne stimulačné pomôc­ky môžu mať podobu pamätnej knihy s fotografiami apod. (Jirák, 1999).

Resocializačné a remotivačné po­stupy majú predovšetkým skupino­vými technikami vytvoriť atmosféru podpory a pochopenia prejavov a pro­blémov osôb s demenciou, aby osta­li zachované ich sociálne schopnosti, motivácia ku komunikácii, pocit se­baúcty a pozitívneho sebahodnotenia. Cieľom je stimulácia a znovu obnove­nie záujmu o bezprostredné okolie, ústup pocitov opustenosti a izolácie. Za                  doplňujúce sa v tejto oblasti pova­žuje využitie neverbálnej komuniká­cie, ako je muzikoterapia, ergoterapia, arteterapia a pohybová tanečná tera­pia na zlepšenie predovšetkým emo­cionálneho prežívania a komunikácie, sociálnych schopností a fyzickej kon­dície.

Senzorický tréning a behaviorál­ne podmienená terapia pôsobia v pia­tich základných oblastiach senzorického vnímania: taktilná, kinestetická, proprioreceptívna, vizuálna, auditór­na a čuchová. Cvičenia pomocou jed­noduchým stimulačných činností, na­pr. rozpoznávanie rôznych druhov zvukov, vôní apod. sú uplatňované predovšetkým v rámci skupinových aktivít. V spojení s behaviorálnymi technikami, najčastejšie s podmieňo­vaním pomocou pozitívnych odmi­en za aktívnu účasť či primeranú ori­entáciu v dennom programe, vytvára rámec pre zlepšenie vzťahu k okoliu a emočnému prežívaniu u dementnej osoby v pokročilom štádiu ochorenia (Jirák, 1999).

Reminiscenčná terapia môže byť využitá už v počiatočných fázach ochorenia. Veľmi dôležitú úlohu však môže zohrať pre osoby v strednom štádiu ochorenia, s výraznými defi­citmi v krátkodobej pamäti a narasta­ním porúch v oblasti dlhodobej pamä­te. Evokovaním minulého sa snažíme   podporiť motiváciu k interakcii v sku­pine, radosť zo spomienok a zážitkov, a tak podporiť činnosť pamäte. Čas­to sa využíva hudba alebo fotografie. Proces reminiscencie môže prispieť k zachovaniu osobnej identity a seba­úcty osôb s demenciou, zároveň pôso­bí na zlepšenie sociálnych a komuni­kačných schopností jednotlivca.

Validačné a rozhodovacie techniky boli vytvorené pre osoby v ťažkých štá­diách demencie ako alternatíva k me­tódam orientácie v realite. Sú zamera­né na pomoc osobám závažnejšie po­stihnutým, resp. zmäteným, a kladú dôraz na vplyvy emocionálnej pamä­te a zážitkov. Pomocou akceptujúce­ho prístupu s primeraným emočným správaním a kontaktom sa dáva naja­vo snaha porozumieť prejavom a emó­ciám dementnej osoby. Terapeutické sedenia sa zameriavajú na možnosti rozhodovania na základe emocionál­neho zážitku alebo spomienky, na vy­volávanie emocionálne silných remi­niscencií a ich prijatia, vyrovnania sa s nimi. Základnou snahou je zachova­nie vedomia hodnoty emocionálnych zážitkov, redukcia emocionálnych vý­kyvov a vyrovnanie sa so životnou si­tuáciou. (Jirák, 1999)

Neverbálne techniky získavajú v pokročilejších štádiách demencie významnú úlohu a majú v rehabilitačnom pôsobení väčší rozsah. Často vy­užívanými technikami býva muziko­terapia, arteterapia a ergoterapia.

Muzikoterapia pôsobí na zacho­vanie neverbálnej schopnosti komu­nikácie, zlepšuje schopnosť kontaktu s okolím a emocionálne prežívanie si­tuácie, pomáha dosiahnuť relaxáciu. Väčšinou zahŕňa aj tanečnú a pohy­bovú terapiu ako komplexný program. Významné je celkové zachovanie fy­zických, kardiovaskulárnych funkcií, primeraného apetítu a vyprázdňova­nia závažnejšie postihnutých osôb.

Možnosti arteterapie a ergoterapie sú limitované aktuálnymi možnosťa­mi zúčastnených osôb a najčastejšie sú realizované využívaním jednodu­chých činností s rôznymi prírodnými a technickými materiálmi. Tieto čin­nosti stimulujú myslenie, verbálny aj neverbálny kontakt s okolím a emo­cionálne prežívanie primerané situ­ácii. Podobne môže pôsobiť jednodu­ché cvičenie zamerané na sebaobsluž­né úkony.

Aktívny a komplexný rehabilitač­ný program by mal byť samozrejmou súčasťou starostlivosti o osobu trpiacu demenciou. Pri stanovení rehabilitač­ného programu je nutné prakticky zo­hľadniť základné princípy terapie de­mencie, ako sú neodkladné riešenie otázok pomoci pacientovi, jeho adap­tácia na novú životnú situáciu, aktív­ne cvičenia a tréning fyzickým a psy­chických schopností až po poskytnutie psychoterapeutickej podpory rodine a iné.

Multidisciplinárny tím

Osoba s psychiatrickou diagnózou prechádza spoluprácou s viacerými odborníkmi. Obvyklý začiatok „cesty“ človeka s diagnózou je u praktického lekára. Tento primárne zhodnotí zdra­votný stav kienta/pacienta, a v prípade potreby posiela klienta odbornému le­károvi-psychiatrovi alebo klinickému psychológovi.

Psychológ je nemedicínsky pracov­ník, ktorý využíva terapeutické po­stupy vhodné pre neskoršie fázy práce s klientom s duševnou diagnózou.

Psychiater navrhuje postup liečby a klient s ním ako s prvým odborní­kom otvorene hovorí o svojich zdravotných problémoch.

Zdravotné sestry pomáhajú klien­tovi/pacientovi v konkrétnej situácií počas jeho hospitalizácie a zároveň pracujú na resocializácií klienta. Po­máhajú udržať čo najdlhšie maximál­ne možnú mieru mobility, sebeopatery v obliekaní, hygiene a v jedení (Kopá­čiková, Cetlová, Svobodová). Alterna­tívou hospitalizácie klienta je jeho ná­všteva a účasť na programoch denné­ho stacionára.

Terapeuti-arteterapeuti, muzikote­rapeuti, dramaterapeuti a iní sa sna­žia pomôcť klientovi sprostredkovať nové pohľady na osobnú situáciu. Po­dobne môžu byť nápomocní rehabili­tační pracovníci a ergoterapeuti, ktorí pomáhajú napríklad s nácvikom kon­krétnych zručností.

Sociálny pracovník dochádza do styku s klientom za účelom poskyto­vania informácií a kontaktov súvisiacich s aktuálnou situáciu klienta, vy­svetlí mu systém zdravotnej a sociál­nej starostlivosti, určený pre prípady spojené s psychiatrickými diagnóza­mi klientov. Jedná sa o finančné mož­nosti a postupy spojené so zdravot­ným stavom klienta (nemocenské dávky, invalidný dôchodok, zamest­návania a rehabilitácia duševne cho­rých ľudí a ďalšie). Ponúka kontakty na zariadenia, v ktorých sa pracujem s klientami s príslušnými diagnóza­mi, kontakty na domácu starostli­vosť, ako aj prípadnú právnu pomoc. So ciálny pracovník dbá hlavne na to, aby bol oporou klienta, ktorá mu do­dáva kompetencie a rozvíja jeho soci­álne zručnosti.

Agenda sociálneho pracovníka

Agenda sociálneho pracovníka/pra­covníčky sa opiera o poznatky teórie a metód sociálnej práce s akcentom na typ služieb, resp. Práce, realizovaných na danom pracovisku. Metódy použí­vané pri práci s osobami trpiacimi du­ševnými (psychiatrickými) chorobami vychádzajú z klasických metód využí­vaných v sociálnej práci (práca s jed­notlivcom, skupinou a komunitou). Vo zvýšenej miere (ako v iných typoch sociálnej práce s cieľovými skupina­mi) sa využíva tzv. krízová interven­cia, telefonická krízová intervencia, ako aj techniky mediácie alebo techni­ky asertivity a podobne.

Základným pracovným nástrojom aj v práci s klientami s psychiatrický­mi ochoreniami je rozhovor. Rozho­vor zohľadňuje konkrétny zdravot­ný stav klienta. Veľmi vhodným a vy­užívaným nástrojom je poradenstvo a sprostredkovanie nadväzujúcich slu­žieb.

Podľa M. Čadkovej-Svejkovskej (In: Mahrová-Venglářová, 2008) so­ciálny pracovník zostavuje plán pomoci, ktorý by mal pozostávať z jas­ne stanovených malých kontrolovateľ­ných krokov, ktoré siahajú do blízkej budúcnosti a pracovník sleduje vývoj udalostí a dodržiavanie plánu, prípad­ne robí v spolupráci s klientom jeho korekcie. Na záver sa plán vyhodnotí, sleduje sa najmä dosiahnutie stanove­ného cieľa a ďalšia spolupráca alebo jej ukončenie.

Administratívy charakter práce si vyžaduje praktické zručnosti soci­álneho pracovníka v základoch prá­ce na PC. Pracovník čerpá informácie pre svoju prácu najmä z osobnej a so­ciálnej anamnézy, v niektorých prí­padoch z rodinnej anamnézy. Zo zís­kaných informácií analyzuje situáciu klienta a pripravuje návrhy možných riešení jeho situácie. Z každého   stret­nutia s klientom sa vedie záznam a vy­pracováva sa hodnotenie, ktoré môže v prípade potreby slúžiť pre supervíz­ne účely.

Sociálny pracovník pracujú­ci s osobami s duševnými choroba­mi, podobne ako iní profesionálni so­ciálni pracovníci, spolupracuje s ďalší­mi odborníkmi, resp. kontaktuje tzv. nadväzujúce služby, ktoré klient po­trebuje. Tento typ práce si vyžadu­je vysokú zorientovanosť sociálneho pracovníka v sieti sociálnych služieb, ako aj v legislatíve k nim sa viažú­cej. Zároveň je potrebné udržiavať  a nadväzovať nové kontakty s predsta­viteľmi sociálnych inštitúcií napríklad formou stretávania sa a kontaktova­nia na vzdelávacích inštitúciách urče­ných pre sociálnych klientov resp. oso­by s duševnými chorobami.

Záver

Demencia je ochorenie, ktoré je ne­zvratné. Napriek tomu, že sa môže pa­cientovi z času na čas, alebo za urči­tých okolností, dariť lepšie, duševná nespôsobilosť ostáva. Je preto potreb­né vytvoriť podpornú sieť, ktorá osobe s demenciou umožní primerané fun­govanie. Profesionálny a zároveň citli­vý prístup ku klientovi vedie k zacho­vaniu autonómie jednotlivca.

 

PhDr. Martina Hrozenská, PhD., Katedra sociálnej práce a ­sociálnych vied, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra

Literatúra:

1. Cocherová B. Špecifiká a možnosti sociálnej práce u postihnutých Alzhe­imerovou demenciou. Nepublikovaná diplomovaná práca. Nitra 2007: UKF, 2007. 88 s.

2. Hegyi L. Klinické a sociálne aspekty ošetrovania starších ľudí. Trnava: FZ a SP TU 2001. s. 28-102. ISBN 80–88908–80–9.

3. Hegyi L, Krajčík Š. Geriatria pre prak­tického lekára. Bratislava: Herba 2004. s. 33-151. ISBN 80-89171-06-0.

4. Jirák R et al. Demence. Praha: Maxdorf, s. r. o, 1999. ISBN 80-8580-44-6.

5. Kalvach Z, Zadák Z, Jirák R, Zavá­zalová H, Sucharda P et al.Geriatrie a ­gerontologie. Praha: Grada Publis­hing 2004. s. 208-547. ISBN 80-247-0548-6.

6. Kopáčiková M, Cetlová L, Svobodová D. Ošetrovanie chorých Alzheimerovou chorobou. Florence. 2010. roč. VI,  č. 2, s. 36– 8. ISSN 1801 – 464X.

7. Mahrová G, Venglářová M. et al. Sociál­ní práce s lidmi s duševním onemoc­nením. Praha: Grada. ISBN 978-80-247-2138-5.

8. Růžička E. Diferenciální diagnostika a léčba demencí. Praha: Galén, 2003. ISBN 80-7262-205-6.

9. Topinková E. Jak správně a včas diagnostikovat demenci. Praha: UCB Pharma, 1999. ISBN 80-238-4913-1.

10. Vörösová G, Peťková J. Ošetrovanie se­niorov pri delíriu, demencii a  depresii. In Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo. Martin: Osveta 2006. s. 151-172. ISBN 80-8063-208-1.

11. Zgola JM. Care That Works. A Rela­tionship Approch to Person with ­Dementia. Maryland: The Johns Hopkins University Press. ISBN 0-8018-6025-3.

12. Zgola JM. Úspěšná pěče o člověka s demencí. Praha: Grada Publishing, a. s., 2003. ISBN 80-247-0183-9.

Recenzovaly:

PhDr. Lada Cetlová, Ph.D., Katedra zdravotnických studií, Vysoká škola polytechnická, Jihlava

Mgr. Andrea Juhásová, Ph.D., Katedra sociálnej práce a sociálnych vied, Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra

 

• tisk
• předplatit si