Ošetrovanie chorých Alzheimerovou chorobou

Súhrn: Problémy starnutia a staroby nadobúdajú v spoločnosti na začiatku tretieho milénia čoraz vačší význam. Prognóza demografického vývoja predpokladá nepretržitý rast počtu starých ludí. Demencia je závažným problémom starostlivosti o starých ludí. Súčasne sa stáva i spoločenským problémom, a to v oblasti sociálnej a ekonomickej. Najčastejšou a najznámejšou formou demencie je Alzheimerova choroba, ktorej výskyt sa so starnutím populácie v poslednom období neustále zvyšuje. Ošetrovanie pacientov si vyžaduje, aby sestry poznali hlavné špecifiká ošetrovatelskej starostlivosti u chorých s Alzheimerovou chorobou, ktoré sa priamo odvíjajú od symptómov a od postupnej, nezvratnej progresie tohto ochorenia.

Klučové slová: Alzheimerova choroba — ošetrovatelská starostlivost' — špecifiká ošetrovania

 

 

Summary: The problems of aging and the age in general are getting more serious and significant in the beginning of the third millennium. The prognosis assumes the continuous grow of the number of elderly. The dementia is a very serious problem of the care of elderly. Also it becomes a social problem, especially in the social and economic area. The Alzheimer disease is the most frequent and known form which is still increasing. It is very important to nurses to get know and identify the specificities of this disease during the nursing care. 

Keywords: The Alzheimer disease — nursing care — specificities of caring

Úvod

Celosvetovo sa zaznamenáva starnutie populácie, ktoré sa stáva vysoko aktuálnou témou. Staroba móže byť na jednej strane obdobím zrelosti a múdrosti, na druhej nelahkým znášaním telesných i psychických zmien a porúch vrátane vypuklosti povahových odchýlok. Demencia je závažným problémom sta­rostlivosti o starých ludí. Demencia sa stáva súčasne i spoločenským problémom, a to v oblasti sociálnej a ekonomickej. Človek s demenciou vyžaduje nepretržitú starostlivost, ktorú v mno­hých prípadoch rodinný príslušník nie je schopný zabezpečit, a tak sa dostáva do opatery štátu alebo inej oprávnenej inštitúcie. Najčastejšou a najznámejšou formou demencie je Alzheimerova cho­roba, ktorej výskyt sa v poslednom ob­dobí so starnutím populácie neustále zvyšuje. Celková prevalencia Alzheimerovej choroby na Slovensku sa odhaduje na 50 000 pacientov. Úmrtnost na Alzheimerovu chorobu sa uvádza ako siedma najčastejšia príčina v celej populácii a piata najčastejšia príčina v populácii nad 65 rokov v Slovenskej republike.

Alzheimerova choroba

Koniec 20. storočia charakterizuje sna­ha o predlženie ludského života. Musí­me si však uvedomit, že pre človeka nie je dóležité iba dokedy žije, ale aj ako žije. Dóležitá je pre každého kvalita života (¹⁾. Alzheimerova choroba dostala svoje pomenovanie po významnom nemeckom psychiatrovi, ktorý ju dokázal identifi­kovat na podklade svojich znalostí z neuropatológie. Alois Alzheimer sa narodil v roku 1864 v známej vinárskej oblasti v okolí rieky Mohan. Svoj najvýznamnejší objav uskutočnil v roku 1906. Po piatich rokoch bádania opublikoval prácu s názvom „O zvláštnej chorobe mozgovej kory" v ktorej popísal případ pani Augusty, prijatej na psychiatrická kliniku v novembri 1901. Pacientka tr­pěla zvláštnou formou demencie, prejavujúcou sa poruchami pamati, neschopnosťou orientovat' sa v čase a priestore, problémami s čítaním a písaním. Na jednoduché otázky odpovedala s veliký­mi ťažkosťami. Po jej smrti urobil Alzheimer dokladná analýzu poškodeného mozgu. Na mikroskopických rezoch objavil obrovské množstvo zvláštnych vláknitých útvarov nachádzajúcich sa na miestach, kde sa pred tým vyskytovali neuronálne bunky.

Alzheimerova choroba je chronická progredujúca choroba prejavujúca sa difúznym degeneratívnym poškodením mozgu ⁽¹). Táto choroba je vobec najčastejšou demenciou. Patrí medzi primárne degeneratívne demencie. Je to typické ochorenie vyššieho veku ⁽³⁾. Etiopatogenéza choroby nie je objasnená. Typickým histologickým nálezom je velké množstvo senilných plakov, argyrofilných vlákien (neurofibrilárnych klbiek) a úbytok neurónov. Etiologickým faktorom, ktorý prispieva k rozvoju tohto typu demencie, sú predovšetkým mnohopočetné mikroinfarkty spojené s úbytkom mozgového tkaniva ⁽⁴⁾. Pred-pokladá sa, že doležitú úlohu hrajú ge­netické faktory.

Pre Alzheimerovú chorobu je typický pomalý, nenápadný začiatok. Už na začiatku choroby dochádza k zhoršovaniu pamati. Postupne sa mení osobnosť pa­cienta, jej zameranie, citový život, najma vyššie city. Redukujú sa záujmy. Zvýrazňujú sa rysy osobnosti z predchorobia, alebo sa strácajú charakteristické rysy osobnosti. Osobnost sa tak stáva pasívne infantilnou, bez záujmu o seba, svoje okolie, o budúcnosť. Objavuje sa iritabilita a znížená frustračná tolerancia⁽⁵⁾.

Špecifiká ošetrovatelskej starostlivosti

Hlavné špecifiká ošetrovatelskej starost­livosti o chorých s Alzheimerovou cho­robou sa priamo odvíjajú od symptómov a od postupnej, nezvratnej progresie pri tomto ochorení.

Pri chorobe dochádza k mnohopočetným kognitívnym poruchám. Ide hlavne o poruchy pamati a iných kognitívnych funkcií v porovnaní so schopnosťami daného človeka v minulosti. Pretože ná­stup týchto porúch je pomalý, starý človek a jeho rodina si tento problém často ani neuvedomia alebo ho zakrývajú. Sta­rý človek prichádza potom najčastejšie k lekárovi na popud, alebo v sprievode príbuzných už s rozvinutými príznakmi ochorenia.

K chorému s rozvinutými kognitívnymi poruchami musí sestra pristupovať vel­mi ohladuplne, s citom a s velkou dáv­kou empatie. Správnym prístupom do­káže do značnej miery ovplyvniť jeho správanie a konanie. Ak má chorý bludy alebo halucinácie, nevyvraciame ich, ale v nich chorého ani nepodporujeme. Rešpektujeme v plnej miere osobnosť cho­rého, nesprávame sa k nemu ako k malé­mu dieťaťu a hovoríme mu pravdu. Takto chorí trpia často roznymi druhmi afázií, a preto sledujeme vo zvýšenej miere neverbálnu komunikáciu. Čím skor zistí príčiny ich depresie, nepohody a úzkosti, tým skor sa možu odstrániť problémy pacienta. Je treba byť pacien­tovi vždy nablízku a reagovať na jeho problémy citlivo a s pochopením! Starostlivosť o chorého s mnohopočetnými kognitívnymi poruchami je velmi pestrá a intenzívna.

Zameriavame sa na kognitívne tréningy, hlavne zamerané na precvičovanie pamati, orientácie v čase, priestore, oso­bou, a to aj pomocou vizuálnej stimulácie (kalendár, hodiny a farebné dvere na oddelení). Sestra pomáha chorému udržať čo najdlhšie maximálne možnú mieru kontinencie, mobility a sebaopatery v obliekaní, hygiene a v jedení. Netreba robiť náhle zmeny a rozne presuny v okolí chorého, ale skor dodržiavať jeho stereotypy a pravidelný režim dňa. Treba ho neustále povzbudzovať a dávať mu podnety a príležitosti na aktivity rozneho druhu, ktoré sú najlepšou prevenciou izolácie, depresie a fyzickej ne­činnosti.

V  rozhovore je doležité používat jedno­duché krátke vety, hovoriť pomaly s prestávkami a zretelne artikulovať s takou intonáciou hlasu, aby znel upokojujúco a príjemne. Nikdy nekričať! Prihliadať na pacientove problémy s po­chopením, a preto doležité informácie niekolkokrát zopakovať bez nervozity, pričom sa snažíme podstatu veci vyjadriť čo najjednoduchšie a využiť možnosť ukázať na veci, o ktorých sa hovorí, po­užívat otázky s odpoveďou áno - nie. Nezabúdať na úsmev, dotyk a gestá, pretože vyjadrujú náš vzťah k pacientovi. Postihnutí s Alzheimerovou chorobou možu často zabudnúť, ako sa obliekať, alebo nerozoznávajú potrebu meniť si oblečenie. Preto sa stáva, že sa niekedy objavia na verejnosti nevhodne oblečení.

V  starostlivosti o chorých odmietame prehnanú pomoc (napr. pri obliekaní, umývaní, jedení), lebo rýchlo možu stratiť schopnosť vykonávať aj tie bežné denné úkony, ktoré ovládali, a už ich viac nezískajú. V príjme potravy je doležité obmedziť alebo vylúčiť stravu s vysokým obsahom tukov a cukrov a zabezpečiť vyvážený obsah všetkých základných živín v potrave, minerálov, vitamínov, balastných látok a dostatok tekutín. Osvedčuje sa podať iba jeden chod a ďalší núkať až po jeho zjedení. V prípade, že chorý začne jesť prstami, podávame im jedlo v tuhej forme. Vhodná rehabilitačná terapia nám pomóže vyriešiť neschopnosť koordinovať pohyby a používať príbor. Pri objavení problémov pri žuvaní a prehítaní je potrebná konzultácia s ošetrujúcim lekárom. Výskyt dekubitov u pacientov súvisí so zníženou pohyblivosťou až nehybnosťou a ďalšími rizikovými faktormi pri tomto ochorení, ako sú zmeny citlivosti na bolesť, celková otupenosť, inkontinencia moču a stolice. Problém inkontinencie trápi 40—60 % chodiacich pacientov a zvykne sa prejavovať už v strednom štádiu ochorenia. Je samozrejmosťou, že sestra sleduje stav kože a dodržiava u pacientov hygienický štandard.

Pre pacientov majú pády zvačša vážne následky, preto by sme mali venovať velkú pozornost' ich predchádzaniu. Riziko straty rovnováhy sa zvyšuje aj v menej známom prostredí. Vellkú úlohu zohráva prispósobenie prostredia, v ktorom človek žije. Je dóležité zabezpečit správne osvetlenie priestorov, úpravu prostredia a nábytku, sprevádzať pacien­ta s dostatočnou trpezlivosťou a prisposobiť sa tempu jeho chódze. U pacientov je zvýšené riziko pridružených ochorení, ktoré vedú k vačšej závis­losti od druhých osob. Aj lahšie ochorenie može u nich prehíbiť zmatenosť, podráždenosť alebo nepokoj. Sestra musí posúdiť, či ide o prejavy demencie, a prihliadať na viacero faktorov (zhoršenie zraku, sluchu može viesť k dezorientácii a nesprávnemu vnímaniu okolia, nežiaduce účinky podávaných liekov, zmenu prostredia).

Pri poruchách správania je potrebné zvoliť vhodnú formu miernej fyzickej záťaže, odpútavať pacientovu pozornosť aktivizáciou s využitím špecifických podporných prístupov, napr. prvky ergoterapie, arteterapie, „hry pre dospelých", nekorigovať a zbytočne nerozoberať pacientov mylný názor, ale prijaťjeho tému (validačná terapia), využiť vhodnú hud­bu v čase jedenia či kúpania. V priebehu ochorenia sa znižuje schopnosť pacientov orientovať sa v priestore a čase, pričom skor sa stráca orientácia v čase, až neskor v priestore. Sestra využíva v prevencii prvky orientácie v realite (fotogra­fie rodiny, nástenky, kalendár atď.), validáciu a odpútavacie techniky, cvičenie pamati (kognitívna rehabilitácia — riekanky, doplňovačky), neustále opakovať potrebné informácie (aký je deň, ročné obdobie). Ak je pacient agresívny a ne­pokojný, sestra posúdi a zistí príčiny. Je vhodné pochváliť pacienta za dobre vy­konané úkony a nevyčítať, čo pokazil. Podla posúdenia prerušiť, prípadne odložiť ošetrovatelskú aktivitu alebo úkon. Pri delíriu a halucináciách je potrebné pokúsiť sa taktne a diskrétne navrátiť pacienta do reality, pričom nespochybňujeme pravdivosť jeho tvrdenia. Rozptýliť obavy pri halucináciách (nenechať pozerať televízor, prikryť zrkadlo, zvesiť rušivé obrazy), využívať odpútavacie techniky, využívať viac neverbálnu komunikáciu, snažiť sa pacienta upokojiť. Nie je lahké pre rodinných príslušníkov zaujať správny postoj k prejavom ochorenia, ktoré sa nečakane objavia. A to najma ku tým, ktoré vedú k úpadku mentálnych funkcií alebo k závažným poruchám správania, ako sú nespavosť a nočné blúdenie. Bývajú často príčinou narušenia rovnováhy v rodinách. Ak príbuzní získavajú viac poznatkov o ochorení, lepšie prekonávajú negatívne poci­ty, ktoré v nich ochorenie člena rodiny vyvoláva. V celej situácii si vačšmi uvedomujú vlastnú úlohu a sú ovela zdatnejší v boji s každodennými problémami ⁽⁶⁾.

V edukácii rodinných príslušníkov by mala sestra prihliadať na určité fakty, ktoré uvádzame v nasledovných odporúčaniach.

• Naučiť rodiny prijať skutočnosť, že správanie u pacienta sposobila choro­ba a že nie sú schopní ovládať určité prejavy správania. 

• Informovať rodiny o zmenách priebehu ochorenia, ktoré si budú vyžadovať neustále prisposobovanie sa.

• Zamerať sa na duševné zdravie a rov­nováhu členov rodiny.

• Naučiť ich relaxačné techniky s po­skytnutím materiálov o ich presnom postupe.

• Ak si situácia vyžaduje, poskytnúť im príklady v kazuistike vhodnými motivačnými príbehmi.

Záver

V  prevencii je doležité zamerať aktivity na správnu životosprávu, kontrolu telesnej hmotnosti, pohybový režim, liečbu hypertenzie, hypercholesterolémie, diabetu a vertebrogénnych porúch. Minimalizovať rizikové faktory, ako sú abúzus nikotínu, alkoholu, expozícia hliníkom, nedostatok estrogénov, hypotyreóza a pod. ⁽⁷⁾. Predchádzať depresivite a úrazom hlavy. V  súčasnosti sa zdorazňuje humanizácia medicíny. Preto frázu „musíme pomáhať" nahraďme predsavzatím „chce­me pomáhať starému a chorému človeku". V takýchto situáciách sú náklonnosť a zmysel pre povinnosť neraz doležitejšie ako vedomosti. Ak budeme vedieť spojiť vedomosti s láskou, ošetrovatelská starostlivosť dosiahne vyššiu úroveň.

PhDr. Mária Kopáčiková, Ph.D., Katolická univerzita, Fakulta zdravotnictva, Ružomberok, SR

PhDr. Lada Cetlová, Ph.D., Nemocnice Havlíčkův Brod, náměstkyně kvality péče

Mgr. Dita Svobodová, Všeobecná fakultní nemocni­ce v Praze, manažerka kvality

Literatúra:

1. HRDLIČKA M, HRDLIČKA D. Demence a poruchy paměti. Praha: Gra-da, 1999, 53 s., ISBN 80-7169-797-4.

2. JIRÁK R. Alzheimerova nemoc. In: Růžička E. et al. Diferenciální diagnostika a léčba demencí. Praha: Grada, 2003, s. 63—84, ISBN 80-7262-205-6.

3. HOLMEROVÁ I. et al. Nefarmakologické přístupy k pacientům postiženým demencí a podpora pečujících rodin. In: Neurologie pro praxi, roč. 1, 2004, č. 6, s. 17—20.

4. ANDRÉ I. Demencie — súčasný pohťad a terapeutické riešenia. In: Lekárske listy, roč. 5, 2005, č. 4.

5. ONDRIAŠOVÁ M. Aktuálne otázky ošetrovania pacientov s demenciami. In: Revue oietrovateXstva, roč. 10, 2004, č. 3, s. 102—104. ISSN 1335-5090.

6. LIŽBETINOVÁ A. Trpezlivosť, fantázia, všestrannost. In: Sestra, roč. 2, 2003, č. 12, s. 20—23.

7. STANČIAK J, NOVOTNÝ J. Intoxikácie a návykové látky u jedincov vo vyššom veku. In: zborník Ochrana života II. a III. Trnava: Trnavská univerzita, 2002, 206 s.

Recenzovali:

MUDr. Jiří Konrád, primář oddělení 8, Psychiatrická léčebna Havlíčkův Brod

Mgr. Jaroslava Knížková, hlavní sestra PL Havlíčkův Brod

 

• tisk
• předplatit si